Saddám Husajn bol nepochybne odporný zjav. Tyran, ktorý dlhé roky so svojím rodinným klanom terorizoval vlastné obyvateľstvo. Zaviedol krajinu do nezmyselných krvavých konfliktov a nijako ho nedojímalo ani utrpenie Iračanov počas sankcií, ktorými sa ho medzinárodné spoločenstvo usilovalo priviesť k dialógu. Akoby ho aj mohlo, keď proti protestujúcim Iračanom sám používal mučiarne a teror svojej gardy. Bola však preto invázia do Iraku v roku 2003 oprávnená?
Sedem rokov trvalo britskej komisii vedenej sirom Johnom Chilcotom, kým preštudovala desaťtisíce dokumentov a vypočula takmer dvesto svedkov. Záver obsiahnutý v správe, ktorá má dĺžku viac ako dva a pol milióna slov, je jasný a zreteľný. Bývalý britský premiér Tony Blair zatiahol Spojené kráľovstvo do vojny, ktorá bola neospravedlniteľná.
Hoci správa samotná ani Chilcot pri jej prezentácii neodpovedali jednoznačne na otázku, či sa Blair dopustil porušenia medzinárodného práva (a mohol by byť prípadne stíhaný dokonca za vojnové zločiny, ako to žiadajú rodiny britských obetí invázie), závery sú pre jednu celú politickú generáciu a jej politiku devastujúce.
Vývoz demokracie je vždy problematická záležitosť. Vývoz demokracie na tankoch a krídlach bombardérov je takmer nemožný – demokratizácia západnej Európy po roku 1945 síce zostáva historickým faktom, lenže to nebola nejaká svojvoľná invázia, ale vojna, ktorú začali nacisti sami.
Pri Saddámovi sa síce veľa hovorilo o demokracii a vojenským operáciám sa dávali patetické názvy („trvalá sloboda"), ani to však nebol dôvod, ktorý by prinútil americký Kongres a britskú Snemovňu zdvihnúť ruky za vojnu. Dôvodom mali byť zbrane hromadného ničenia v Saddámových rukách, vďaka čomu ho vydávali za bezprostrednú hrozbu pre Európu. Ako v stredu skonštatoval Chilcot, je možné, že by sa jedného dňa musela proti Husajnovi použiť vojenská sila, lenže jar 2003 takým dňom nebola. Klamné výsledky práce spravodajských služieb a politici, ktorí sa na oboch brehoch Atlantiku potľapkávali po pleciach v domnení, že ich tanky premenia Irak na prozápadnú oázu, však prevážili.
Výsledok poznáme. Zbytočné obete na oboch stranách (pochopiteľne, najviac na strane irackých civilistov), rozvrátený región, výbuch sektárskeho násilia, ktoré napokon splodilo ešte brutálnejšie hrozby, ako Al-Kájda či Taliban. Milióny utečencov búšiacich na brány Európy… Nič z tohto sa nezačalo čisto iba Irakom, Irak to však všetko urýchlil a na dlhé roky znemožnil nejaké uspokojivé riešenie.
Práca jednej komisie už pravdaže nemôže nič odčiniť. Mohla by však zostriť zrak ľudí. Nechať sa oklamať nie je hanba. Byť pripravený nechať sa klamať zase, by však už nemuselo byť iba hanbou, ale aj spoluúčasťou na zločine.