To bolo po ostatnom veľkom cvičení aliancie na území Poľska, pri ktorom 30-tisíc vojakov aj s leteckou, námornou a pozemnou technikou nacvičovali odpoveď na agresiu Ruska proti Poľsku. Bolo to však tiež ešte pred britským referendom, ktoré rozhodlo o brexite.
Nikto príčetný si neželá, aby Rusi boli naši budúci vojnoví nepriatelia. Nikto príčetný však nemôže tvrdiť, že Putinova vláda sa správa ako náš priateľ.
Summit NATO vo Varšave sa snažil odpovedať na obe výzvy. Na jednej strane schváliť odpoveď na obavy Poľska a pobaltských členov aliancie z prípadnej ruskej provokácie, na druhej strane demonštrovať jednotu európskych krajín, ktorá bola britským referendom otrasená.
Do Pobaltia preto nakoniec okrem iných zamieria aj nemeckí vojaci, a preto americký prezident Barack Obama naliehal na užšiu spoluprácu Severoatlantickej aliancie a Európskej únie.
Symbolická vojenská prítomnosť v Pobaltí (niekoľko tisíc vojakov v rotujúcich jednotkách) by v katastrofickom scenári nejakej ruskej agresie hrala ak nie rovno žiadnu, potom určite nie rozhodujúcu úlohu. Jej hlavným účelom je upokojiť spojencov, ktorí na podobnú akciu naliehajú už dva roky, od vypuknutia krízy na Ukrajine.
Pochopiteľne, Rusi to vnímajú celkom inak, ako to dokazujú slová niekdajšieho lídra Sovietskeho zväzu Michaila Gorbačova, ktorý v tom vidí ďalší dôkaz, že NATO sa chystá na „horúcu“ fázu konfliktu s Ruskom.
Spolu s ním budú šabličkami mávať (tentoraz na ruskej strane) všetci tí, čo tvrdia, že anexia Krymu nebola násilným prepísaním hraníc a že ruské jednotky a vojenská technika na východe a juhovýchode Ukrajiny boli len legitímnou odpoveďou Ruska, „ohrozeného“ zmenou vlády v suverénnom susednom štáte.
Situácia nie je čierno-biela, ale mnohofarebná. Nikto príčetný si neželá, aby Rusi boli naši budúci vojnoví nepriatelia. Nikto príčetný však nemôže tvrdiť, že Vladimir Putin a jeho vláda sa správajú ako naši priatelia.
Na jednej strane sú ekonomické sankcie proti Rusku, na druhej strane veľký biznis, napríklad Nord Stream II, ktorý môže iba zvýšiť strategickú závislosť európskych štátov od ruských dodávok surovín a zároveň zasadiť poslednú ranu Ukrajine, ktorej vraj chceme všetci pomáhať.
Pochybovať možno i o tom, že by sa NATO stalo plnohodnotnou politickou náhradou za takmer neexistujúce obranné štruktúry EÚ. Takýto obrat v dlhodobej politike najskôr nepripustia Francúzi, ale aj mnohí ďalší.
No a potom je tu ešte turecký prezident Recep Erdogan. Najprv bol realitou donútený vzdať sa sna o tom, že to bude práve on, kto bude na Blízkom východe rozdávať karty (za cenu krvavého konfliktu v Sýrii a vpustenia islamistov a džihádistov do priestoru), teraz musel pochopiť i to, že Turecko pod jeho vedením nikdy nevstúpi do EÚ. A tak sa po zhruba ročnej pauze začína obzerať za oteplením vzťahov s Moskvou.
Jednota sa dobre demonštruje na spoločných fotoseansách na summitoch. Prax medzi summitmi býva o čosi zložitejšia.