Lenže kto ho videl aj deň predtým, ako si po skončení tlačovky na Downing Street 10 veselo pospevoval so zapnutým mikrofónom to svoje „du du du“, tak sa len utvrdil v presvedčení, že ten chlap je vlastne nesmierne šťastný. Spadlo z neho obrovské bremeno.
Pravda je, že toto bremeno si sám stvoril v presvedčení, že ho zvládne. Nezvládol, a tak sa tento služobne najmladší premiér Británie za posledných sto rokov musí pobrať do predčasného politického dôchodku. To bremeno budú teraz musieť niesť iní a ťažko predvídateľné dôsledky brexitu bude znášať celá krajina.
Aj keď by sa dalo namietať, že myšlienka na brexit už v Británii zrela dlho, nebyť jeho hazardérstva bolo by dnes Spojené kráľovstvo napriek všetkým výhradám voči Bruselu stále členom únie. Cameron sa tak do histórie zapíše ako premiér, ktorému sa síce podarilo britských konzervatívcov postaviť na nohy, no Britániu dostal na kolená. Opäť sa tak potvrdilo, že úloha jednotlivca v zlomových historických okamihoch je zásadná. Na to by mali pamätať všetci tí, ktorí tvrdia, že im je jedno, "kto tam hore sedí“.
Poučenie z Cameronovho príbehu pre ostatných politikov by sa dalo zhrnúť takto: kto sa rozhodne spojiť vnútrostranícky boj a vlastnú kariéru s osudom krajiny, musí počítať s tým, že porážku môže utrpieť tak on, ako aj krajina, s ktorej osudom riskuje.