Diktátor medzi nami

, 20.07.2016 22:00

Pozorovatelia, ktorí obviňujú Recepa Tayyipa Erdogana z „honby na čarodejnice“, akoby ešte stále nechápali, o čo tu ide. Honba na čarodejnice je predsa synonymom nezmyselného prenasledovania vymyslených nepriateľov. Represálie, ktoré turecký prezident rozpútal po minulotýždňovom neúspešnom pokuse o vojenský prevrat, prezrádzajú niečo iné.

Ide o premyslený a neimprovizovaný frontálny útok proti modernému sekulárnemu tureckému štátu. Nezostáva, než zopakovať, čo začínalo byť zrejmé už počas víkendu: nevedno, nakoľko bol pokus o vojenský puč reálny a nakoľko boli okolnosti jeho vzniku i priebehu prifarbené Erdoganovou propagandou.

Už pred pokusom o puč Turecko skĺzavalo do nebezpečného trendu. Čistky a vyhrážky obnovením trestu smrti tento trend iba posilňujú.

Tento Erdoganov puč proti základom spoločnosti, ktorá ho urobila prezidentom, je však hrozivo reálny a zatiaľ aj úspešný. Medzinárodné spoločenstvo by nemalo márniť čas a ihneď dať tureckého prezidenta a jeho režim do karantény. Čím neskôr sa na to odhodláme, tým horšie to bude pre Turecko a možno nakoniec aj pre nás.

Uvádzať presné čísla nemá zmysel. Každým dňom totiž narastá počet sudcov, prokurátorov, vysokoškolských profesorov, univerzitných funkcionárov a samozrejme vojakov a vojenských expertov, ktorí v lepšom prípade prišli o prácu a majú zákaz vycestovať z krajiny, v horšom prípade ich zatýkajú a obviňujú nielen z účasti na pokuse o prevrat, ale dokonca z údajného terorizmu či napomáhania teroristickým organizáciám.

Na jednej strane vyzerajú také obvinenia absurdne, na druhej to však celé dáva perfektný zmysel. Aký druh režimu sa asi chystá v štáte, ktorý robí masovú čistku medzi inteligenciou či predstaviteľmi právneho štátu? Na odpoveď na túto otázku by nikto v Európe nemal potrebovať zvláštnu nápoveď.

Rovnako prestáva mať zmysel sledovať Erdoganove vyhlásenia o kontinuite poprevratového Turecka s tým predprevratovým. Už pred pokusom o puč skĺzavalo do nebezpečného trendu. Čistky a vyhrážky znovuzavedením trestu smrti tento trend iba posilňujú a urýchľujú.

Isteže, Erdoganov islamizmus je na míle vzdialený apokalyptickým predstavám takzvaného Islamského štátu a podobných skupín. Netreba si však robiť ilúzie o tom, že ak sa bude Európa pridlho iba prizerať tomu, ako nová diktatúra stabilizuje v Turecku svoje pozície, skôr či neskôr sa politický islam stane ústredným bodom Erdoganovej demagogickej propagandy zameranej predovšetkým na Blízky východ.

Potom už izolácia Turecka prestane byť iba otázkou politického trestu pre Erdogana a politickej podpory pre sekulárnu tureckú opozíciu. Začne to byť otázka našej vlastnej bezpečnosti. Ak len teda Európska únia nebude chcieť naďalej delegovať riešenie svojich problémov na predstaviteľov režimu, ktorý je v protiklade k všetkému, k čomu sa sama hlási a čo propaguje.

A pokiaľ politické a vojenské velenie NATO nebude ochotné rozoberať bezpečnostné otázky svojich členov za jedným stolom s diktátorom, ktorý sa svojou politikou postupne vmanévruje do pozície minimálne verbálneho sponzora terorizmu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Recep Tayyip Erdogan #pokus o prevrat v Turecku
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku