Nepriateľkou je, pravdaže, Hillary Clintonová. Tá je však pre republikánov nielen „bezpečnostným rizikom“, za čo ju treba „zašiť“ (čo je asi príhodnejší preklad frázy „lock her up“). Podľa biblickejšie naladených rečníkov kandidátke Demokratickej strany dokonca našepkáva samotný Lucifer.
Máloktoré americké voľby v moderných dejinách svet pozoroval s rovnako zatajeným dychom ako tie, ktoré nastanú 8. novembra tohto roku.
Ako naložiť s takýmto nepriateľom, sa ponecháva už len na fantáziu jednotlivých exaltovaných vyháňačovv politického diabla. Čo v krajine, ktorej sa v histórii nevyhýbali atentáty na demokraticky zvolených predstaviteľov, nie je práve povzbudivá predstava.
Od rečníkov na pódiu sa počnúc utorkom neočakávalo nič menšie, ako bezvýhradná podpora prezidentskej kandidatúre Donalda Trumpa. Zjazd sa tak ani náhodou nestal platformou pre opadnutie vášní po primárkach a znovuzjednotenie straníckych radov pred novembrovými voľbami prezidenta, ako to pri týchto príležitostiach bývalo obvyklé doteraz.
Trumpov tábor všetko prevalcoval. Neúspešní uchádzači o nomináciu, ktorí po mesiacoch vysvetľovania, že Trump je patologický klamár a nemorálny prospechár, totálne nepripravený zastávať najvyšší úrad v Spojených štátoch, nedokázali tento týždeň zo seba vytlačiť priamočiary chválospev na jeho adresu, boli publikom nemilosrdne vypískaní a vybučaní.
Niežeby človek pociťoval osobnú ľútosť, ak takýto osud postihne postavy typu texaského senátora Teda Cruza, ktorý sa veľakrát sám ukázal ako klamár a pokrytec. Ešte aj tá nočná mora v podobe „teapartistu“ Cruza v Bielom dome by však zvyšku sveta ponúkala aspoň jednu nádej: bol by to prezident, ktorý sa pravdepodobne aspoň dokáže báť a svoj strach rešpektovať.
Na rozdiel od neriadenej strely Trumpa, ktorý bohorovným ignorovaním čo i len jemne nesúhlasných hlasov z vlastného tábora dáva tušiť, akým asi tímovým hráčom by bol v Bielom dome.
Zjazdový manifest, ktorý obvykle slúži ako volebný program, je prehliadkou trumpovských absurdít skrížených s teokratickými ambíciami „kresťanskej pravice“. Od fantazijného múru na hranici s Mexikom, deportovania miliónov nelegálnych prisťahovalcov a zákazu vstupu pre moslimov až po povinnú výučbu Biblie v školách a náboženstvo ako základ štátnej politiky i práva. Čo Trumpovi, ktorý sa nikdy ako konzervatívec neprejavoval, pravdaže, neprekáža. Politik, ktorý nepozná strach, nepozná ani stud.
Ak prirátame Trumpove predstavy o medzinárodnej spolupráci (či skôr o jej nepotrebnosti) a jeho otvorenú fascináciu „silnými mužmi“, ktorí si nerobia ťažkú hlavu z práv občanov vo svojich krajinách, jedno je isté. Máloktoré americké voľby v moderných dejinách svet pozoroval s rovnako zatajeným dychom ako tie, ktoré nastanú 8.¤novembra tohto roku. Možno žiadne.