Tí prví dokážu urobiť aj nepopulárne kroky, lebo vedia, že je to v záujme spoločnosti. Napríklad T. G. Masaryk sa v tzv. hilsneriáde nebál postaviť proti verejnej mienke a rituálnu vraždu pripisovanú Židom označil za poveru a pozadie procesu za antisemitské, čím si vyslúžil obrovskú kritiku. Antisemitizmus síce nevymizol, no každý, kto by sa dnes pokúšal takéto nezmysly hlásať, by si vyslúžil výsmech a odsúdenie. V tom je Masarykov prínos.
Politici sú zodpovední za tolerantnosť v našej spoločnosti. Tým, že do nej vysielajú rôzne nejednoznačné signály sa vlastne podieľajú na negatívnom formovaní postojov voči gayom a lesbám.
Na rozdiel od nášho prvého prezidenta, ktorý sa nebál ísť proti prúdu, však dnešná doba praje skôr politikom, ktorí sa viac ako vlastným úsudkom riadia prieskumami verejnej mienky a od nich sa následne odvíja ich politika.
V krajine, kde prevládajú homofóbne nálady nie je nič ľahšie, ako postaviť sa na stranu väčšiny. Preto premiér Fico mohol pre pár rokmi pokojne vyhlásiť: „Keby som mal urobiť zoznam tém podľa dôležitosti a ten zoznam by mal 74-tisíc bodov, tak táto téma (registrovaných partnerstiev – pozn. red.) sa tam ani nedostane.“
A hoci je Slovensko stále značne konzervatívna krajina s početným zastúpením vidieckeho obyvateľstva, (ktoré živého homosexuála možno nikdy ani nevidelo), situácia sa postupne mení. Najmä najmladší ľudia majú voči homosexuálom oveľa tolerantnejšie postoje.
Podľa prieskumu agentúry FOCUS, ktorý urobil minulý rok pre platformu Životné partnerstvo, až 59 percent mladých ľudí vo veku od 18 do 34 rokov súhlasí s tým, aby páry mali možnosť uzavrieť životné partnerstvo.
Napriek tomu, že medzi voličmi Smeru je podpora partnerského súžitia druhá najnižšia spomedzi všetkých politických strán, priaznivcov – v pomere 45,2% ku 42,7% – je viac. A tak jedinou jasne vyhranenou skupinou odmietajúcou takúto formu súžitia sú voliči KDH.
Celkovo súhlasí s myšlienkou životného partnerstva síce tesná, ale predsa len väčšina obyvateľstva – 50,4 %. Ukazuje sa teda, že Slováci nie sú také „konzervy“, za aké ich majú tunajší politici.
Odkaz toho prieskumu straníckym elitám Smeru je zrejmý: už aj samotný elektorát Smeru je vyspelejší ako jeho politická reprezentácia. Namieste je preto otázka: Má zmysel ísť proti vlastným? Má zmysel robiť zo Slovenska posledné stredoveké geto Európy? Má zmysel upierať právo sexuálnej menšine na rovnaké zaobchádzanie? Nie, nemá.
Politici sú zodpovední za tolerantnosť v našej spoločnosti. Tým, že do nej vysielajú rôzne nejednoznačné signály sa vlastne podieľajú na negatívnom formovaní postojov voči gayom a lesbám. A výsledok sa už dostavil.
Kým pred pár rokmi na verejnosti zaznievali homofóbne postoje len z úst ultrakonzervatívcov z rôznych obskúrnych združení, dnes sa dostali až na pôdu parlamentu. Pride, ktorý sa v sobotu uskutoční v uliciach Bratislavy, by mal preto ukázať, že Slovensko má aj inú – tolerantnejšiu tvár.