Na čom nám (ne)záleží

Ešte nikdy sa neviedlo toľko diskusií o potravinách ako dnes. A to najmä preto, lebo rozhodujú o kvalite ľudského života, rozpočte rodín, ale aj výkonnosti národných ekonomík. Potraviny sú skrátka svedectvom vyspelosti a kultúrnosti spoločnosti. Na Slovensku ešte nebola taká hojná ponuka potravín, aká je v súčasnosti, a predsa nie sme spokojní s tým, čo nám servírujú pulty obchodov a trhoviská.

15.08.2016 08:00
debata (5)

Najmenej polovicu potravín, ktoré si vkladáme do košíka, tvoria tie z dovozu. Keby Slovensko ležalo v subsaharskej Afrike alebo za polárnym kruhom, mohli by sme tento pomer pochopiť, Slovensko však čoraz viac dováža potraviny, ktoré si ešte nedávno vedelo vyrobiť samo.

Nič na tom nezmení ani tohtoročná žatva. Rovnú polovicu obilia, ktoré dopestujeme, bude treba vyviezť. Dovezieme však bravčové mäso, pretože doma sme prestali chovať ošípané. Aj jedlý rastlinný olej, pretože doma už nemá kto vylisovať repku a slnečnicu.

Nedovezieme prvotriedne produkty. Slováci sa pre nižšie zárobky uspokoja s nižšou akosťou. Veľké nadnárodné spoločnosti sem posielajú výrobky síce identické názvom, no rozdielne svojím zložením. Spolu s Čechmi sme sa proti tomu v Bruseli ohradili, ale zatiaľ bez výrazného efektu.

Potraviny v posledných rokoch nedražejú, ale nie sú lacné. Míňame na ne okolo štvrtiny zo všetkých výdavkov, teda o polovicu viac ako v Nemecku či Rakúsku, a stoja nás viac než Poliakov či Čechov. Stále sú Achillovou pätou slovenskej ekonomiky. Namiesto toho, aby ich výroba zlepšovala zahraničnoobchodnú bilanciu, zhoršuje ju. Máme dosť pôdy na to, aby sme zamestnali na vidieku ľudí bez práce pestovaním ovocia a zeleniny, ale nevedeli sme to za uplynulých 25 rokov zorganizovať.

Nevyužívame ani obrovský obilninársky potenciál krajiny. Pracujeme stereotypne. Napriek obrovskej ponuke obilnín, ktoré stláčajú cenu na svetových trhoch, sa dá pšenica lepšie predať. Pravda, nie hocaká. Slovenskí šľachtitelia dávajú pestovateľom k dispozícii pšenice so širokou paletou potravinárskeho využitia. Nielen na výrobu chleba, ale aj cestovín, keksov, pizze, rôznych druhov koláčov. Máme pšenice sladové, odrody s vysokým obsahom vlákniny aj antioxidantov, ale sme uniformní producenti.

Môžeme sa stať exportérmi týchto obilnín, musíme však zlepšiť pestovateľské technológie, mať včas – už v zime – uzavreté kontrakty na odbyt obilia ako rakúski farmári, a nie zháňať odberateľov po žatve. Jednoducho, treba oveľa lepšie organizovať výrobu, spracovanie, predaj a najmä viac spolupracovať. To je poučenie nielen z tohtoročnej žatvy, ale i z mliečnej krízy.

Aj preto sme zatiaľ krajinou premrhaných potravinárskych príležitostí. Prestávame ich využívať a zmocňujú sa ich spoločnosti so zahraničným kapitálom, ktoré kupujú slovenské družstvá. Padajú im k nohám ako zrelé hrušky. Ukazovať len na to, že tí vonku sú bohatší, že pravidlá Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ sú šité viac na ich ako na našu mieru, nestačí. Musíme si urobiť poriadok sami doma. A čím skôr, tým lepšie.

© Autorské práva vyhradené

5 debata chyba
Viac na túto tému: #Potraviny #sebestačnosť