Béla Bugár čelil od vstupu vládnej koalície mnohým kritickým výhradám z priestoru napravo od stredu. Nejde tu pritom o známe výkriky, že „zradil voličov“: nimi chcú akurát panáčikovia z SaS či OĽaNO premaľovať svoju vlastnú neschopnosť zostaviť vládu na akési svoje morálne víťazstvo.
Zdanenie dividend nemá nič spoločné s malými a strednými podnikmi či so živnostníkmi, ktorých podporou sa Most–Híd zaklína. Je to otázka bánk a veľkých investorov.
Pre Bugára sú nepríjemnejšie skôr výčitky, že v koalícii so Smerom nedokáže presadiť takmer nič, čo by ho oprávňovalo hovoriť si predseda pravicovej strany.
Okrem poukazovania na fakt, že program koaličnej tretej vlády Roberta Fica predsa zahŕňa aj čosi z priorít Mostu, mohol Bugár kritikom pri svojej obhajobe pripomínať už len skromný volebný výsledok svojej strany, ktorý mu jednoducho nedovolil rúbať vyššie. Príchod piatich poslancov okolo Andreja Hrnčiara všetko zmenil.
Teda, všetko asi nie, ale aspoň to, že Bugárov Most-Híd je odrazu v koalícii rovnako silný ako SNS Andreja Danka. A keďže Sieť je minulosťou, vláda dnes pozostáva z relatívne silného Smeru a jeho dvoch rovnocenných partnerov. Bolo preto len otázkou času, kedy Bugár napne svaly a vyskúša si svoju novú pozíciu v praxi.
Jeho snaha urobiť tak prakticky ihneď a akurát v prípade vládneho zámeru zdaniť dividendy – zámeru, s ktorým desaťposlancový Bugár nemal problém, pätnásťposlancový Bugár však už áno – je ťažko vysvetliteľná. Bugárove dividendy by bolo možné pripodobniť k Dankovým koncesiám.
V oboch prípadoch vidno snahu ukázať dominantnému Smeru, že s koaličnými partnermi musí rátať, pretože parlamentná matematika jednoducho nepustí. V Dankovom prípade možno vystopovať aj racionálny mocenský prvok – ak mu ide o kontrolu nad verejnoprávnymi médiami, nemohol si vybrať lepšiu páku. O čo však ide v prípade Bugára?
Zdanenie dividend nemá nič spoločné s malými a strednými podnikmi či so živnostníkmi, ktorých podporou sa Most-Híd zaklína. Je to otázka bánk, veľkých investorov typu automobiliek či farmaceutických firiem. Je to otázka miliárd, ktoré od čias zrušenia tejto dane uleteli do nenávratna bez toho, aby zanechali čo i len najmenšiu stopu na našej ekonomike.
Žiadne bohatstvo vybraté z firiem sa neprelieva ako zo šampusového pohára na nižšie poschodia spoločnosti. Toto ideologické zaklínadlo (nazvať ho pravidlom či dokonca teóriou by bolo príliš honosné) z čias Margaret Thatcherovej netreba nijako špeciálne vyvracať. Stačí sa pozrieť na výsledok.
Predseda Mostu si bude musieť veľmi dobre premyslieť svoje argumenty. Lobisti veľkofiriem môžu ktorejkoľvek strane priniesť peniaze. Voličov však sotva.