Z úst normalizačnej verchušky, ktorá do dokonalosti doviedla kult rituálov zbavených akéhokoľvek živého obsahu. Alebo v prejavoch demokratov, ktorí venujú stonásobne viac energie každodennému požieraniu sa navzájom, ako reflexii dejinných oblúkov, ktoré presahujú obzory volebného obdobia. Výsledok? Zabúdame, dopúšťame, a už je to tu zas.
Dejiny nie sú návod na svojpomocné zoskrutkovanie police do obývačky. V zožltnutých archívoch sa nedajú hľadať znamenia doby mechanicky. Nejde o to robiť správne pohyby, ale o to vedieť, prečo sú správne. Áno, ide o ducha dejín. Ten býva prvou obeťou zideologizovania histórie, aby slúžila aktuálnym mocným, ale aj naopak, jej ochudobnenia o akékoľvek emócie v mene „pragmatického“ výkladu.
Akosi sa nám podarilo nahovoriť našim deťom, že emócie sú nebezpečné, pretože človeka iba čo zdržiavajú pri dosahovaní lepšieho výkonu v spoločnosti, ktorá nízky výkon neodpúšťa. Lenže emócie sa nedajú zničiť: vracajú sa ako bumerang, tentoraz v podobe bezhlavého odporu proti spoločnosti, ktorý si však nerobí ťažkú hlavu z morálky.
Celá jedna generácia vyrástla po novembri v prostredí, v ktorom bol občiansky idealizmus vysmievaný a zaznávaný. Jej predchodcovia, zmrzačení cynizmom doby, v ktorej sa jedno hovorilo doma a iné na verejnosti, až sa napokon nič nebralo vážne, toto prostredie ochotne spoluvytvárali a udržiavali. A každý pokus o iné myslenie zmrazovali vyhláseniami, že takto a len takto je to správne a žiadna alternatíva neexistuje.
Keď sa minú pozitívne alternatívy, na rad prichádzajú tie druhé. Dnes vidíme nástup (staro)nového idealizmu, keď potomkovia odbojárov volia fašistov. O inom idealizme sa z úst politikov nedopočuli takmer nič a takmer nič sa o ňom nedozvedeli z médií. Tradičné inštitúcie sa ho buď programovo zriekli, alebo sa, ako naše cirkevné štruktúry, potácajú v bahne podriaďovania morálky tomu, čo je „užitočné“: pre cirkev, pre národ, pre moc (cirkevnú či svetskú).
Skutočných hrdlorezov je v každom národe relatívne málo. To, čo zaváži, je prostredie, ktoré vytvára väčšina. Hrdlorezov dostane k moci vystrašená väčšina zbavená ideálov, pozitívnych emócií, až napokon aj pudu sebazáchovy. Nálepkami fašista či nacista sa dnes na všetkých stranách pohadzuje ako s nejakými nevinnými slovnými obratmi. Lenže takáto devalvácia formy ešte nezbavila pojem jeho obsahu. Fašisti a nacisti existujú a existuje aj nepríjemne veľká časť spoločnosti, ktorá je ochotná „to s nimi skúsiť“.
Jedna vec je pýtať sa politikov, čo mienia urobiť s potenciálnymi hrdlorezmi medzi nami. Druhá vec je brať ich na zodpovednosť za stav, v akom sa nachádza väčšina. A nepopustiť. Iba tak sa výročie zmení z bezduchého rituálu na niečo užitočné.