Vladimír Mečiar v trojspolku prvej Ficovej vlády bol už len tieňom niekdajšieho všemocného autokrata. Za sebou mal sériu porážok, ktoré mu uštedril Mikuláš Dzurinda, ktorý dvakrát zložil vládu nie preto, žeby bol sám dostal technicky najviac hlasov, ale preto, lebo s tým, kto ich dostal, nebol nikto ochotný spolupracovať.
Keď si Fico vybral Mečiara za vládneho partnera, nebolo to preto, aby mu dal novú šancu vyrásť, ale preto, aby umelým predĺžením života jeho hnutia vyplnil svoju vlastnú vládu potrebnou vatou. O morálnej stránke tohto obchodu pomlčme. V každom prípade na konci prvej Ficovej vlády bolo HZDS de¤facto minulosťou. Čo mohlo, odišlo k Smeru, čo nie, odišlo do minulosti.
Strana Jána Slotu zásobovala vládu protimaďarskou muníciou, tým bol však jej pochybný prínos k vládnutiu prakticky vyčerpaný. Až na zopár výnimiek (pomlčme o reálnych výsledkoch) sa Slotova SNS nezaujímala o vládnutie ako také. Keď musel premiér pre podozrenia z kleptománie meniť jedného ministra za túto stranu za druhým, až jej napokon zrušil celý rezort, nestalo sa nič. Kleptománia bola dôležitejšia ako vládnutie či budúcnosť strany.
Andrej Danko, ktorému sa podarilo SNS resuscitovať, je pre Smer tvrdším orieškom, ako bol Slota. Hádka o koncesie je len ukážkou, ako dobre si je vedomý toho, že je práve na vzostupe. Post šéfa parlamentu je pre posilňovanie popularity politika výhodnejší ako kreslo vo vláde. Samozrejme, dupľom, ak sa v parlamente zíde taká zostava, aká je tam dnes. Popri rôznych vulgárnych zabávačoch, ktorí imitujú opozíciu, môže aj politik so skromnejšou rétorickou a ideovou výbavou vyznievať aspoň na chvíľu ako štátnik.
Béla Bugár s jeho Mostom-Híd síce vo voľbách dostal úder, zďaleka však nie taký silný ako KDH alebo napríklad aj Sieť, dnes už zosnulý člen vládnej koalície. A prieskumy ukazujú, že po tom, čo ustál volebnú ranu, už nižšie zostupovať nemusí. Napokon Most-Híd dnes figuruje ako jediný subjekt napravo od stredu, ktorý nestavia len na vášňach, ale aj na rozume, čo je pozícia, z ktorej sa dá dlhodobo ťažiť.
Summa summarum, hoci jeho dominancia vo vláde a v parlamente opticky pokračuje, dnes je to Smer, ktorý bojuje o svoju budúcnosť. S predsedom, o ktorého osobnej kariérnej budúcnosti sa „vedú reči“, a s programovou únavou po štyroch rokoch hegemónie. Robert Fico síce dostal k štátnemu sviatku do daru jednoduchšiu, trojčlennú, koalíciu, jeho strana však vo vláde nemá s kým zametať tak ako pred desiatimi až šiestimi rokmi. Musí si skôr dávať pozor na to, aby po štyroch rokoch nezačali zametať s ňou.
