Keď nemecký minister hospodárstva a šéf sociálnych demokratov Sigmar Gabriel vyhlásil, že rokovania o TTIP stroskotali, vyprovokoval pobúrené reakcie takmer zo všetkých strán. Kruhy kancelárky Angely Merkelovej sa z Gabriela pokúsili vyrobiť ideologicky zaujatého panikára. Nečudo, Merkelová urobila z podpisu TTIP otázku prestížneho zavŕšenia svojho tretieho volebného obdobia. Podobne ako šéf Bieleho domu Barack Obama, ktorý robí všetko preto, aby bola dohoda o TTIP podpísaná ešte než odíde z funkcie. Čiže do konca tohto roka.
Ku Gabrielovi sa však vzápätí pridal François Hollande, ktorý vo štvrtok vyhlásil, že dohoda pravdepodobne už v tomto roku svetlo sveta neuzrie. Odrazu sa pochybovačné reči začali šíriť kontinentom ako nákaza. To, čo rozhodujúca časť politického mainstreamu roky vytesňovala na okraj, dnes čoraz častejšie vyslovuje s ľahkosťou, akoby nikdy nič iné ani netvrdila.
Je to trochu smiešne, pretože ak dohoda o TTIP napokon definitívne stroskotá, bude to (aj) ich vizitka. Dohoda nestroskotá na odpore európskych environmentalistov, ochrancov spotrebiteľov a odborárov, ale na neschopnosti politických elít buď „upiecť“ niečo tak, aby to nevzbudzovalo oprávnené či neoprávnené obavy, alebo aspoň zavčasu priznať, že takto sa to upiecť ani nedá, a ísť od toho.
V súčasnosti by TTIP mohlo znamenať, že európsky princíp, podľa ktorého musia potraviny a lieky dokazovať svoju neškodnosť, aby mohli ísť na trh, bude prevalcovaný americkým princípom, podľa ktorého všetko je vyhovujúce a prípustné až dovtedy, kým sa nedokáže opak. Európske vlády, ktoré sa ešte ako-tak môžu opierať o svoj mandát pri regulovaní ekonomiky, by sa museli podriaďovať komerčným arbitrážnym súdom. Jednoducho povedané, nadnárodné firmy by mohli na komerčných súdoch žalovať vlády za všemožné prejavy príslovečného „zhoršovania podmienok na podnikanie“. Stoja tieto a ďalšie riziká za vidinu polpercentného zvýšenia európskeho HDP za desať rokov? Európanom sotva. Ani bežní Američania by zmluvou veľa nezískali – na nich by mohli kvôli nej dopadnúť iné hrozby.
TTIP nie je teda otázkou nejakej americko-európskej obchodnej vojny, ako to radi dezinterpretujú chronickí amerikofóbi medzi nami. Zmluva tak, ako boli postavené jej podmienky, je diktátom korporácií, ktoré si chcú prostredníctvom diplomacie posvätiť svoju hegemóniu nad „bežnou“ politikou na oboch stranách Atlantiku. A práve to už v Európe vychádza z módy.