Priam komiksový zloduch Bin Ládin, milionár ukrytý so svojím hi-tech vybavením kdesi v jaskyniach Hindúkušu, dokázal presne to, čo si zaumienil a o čom otvorene hovoril. Amerika a jej spojenci vstúpili do vojny, ktorá sa až neznesiteľne ľahko dala dezinterpretovať ako „vojna proti islamu“.
11. septembra sa Západ ponoril do „vojny proti teroru“, ktorej poznávacím znamením zatiaľ je, že čím vehementnejšie sa v nej bojuje, tým viac je terorizmu.
To už nebolo nejaké jednorazové bombardovanie Tripolisu odvetou za ochranu tých, čo spáchali atentát na lietadlo PanAm nad Lockerbie. Plnokrvná invázia do Afganistanu, ale najmä o dva roky neskôr do Iraku, splnila všetky sny džihádistických pomätencov.
Západ sa podľa nich vždy príliš miešal do záležitostí „sveta islamu“, tentoraz to však už nebola teória, ktorá by si vyžadovala výklad a argumentáciu. Tentoraz to mohol pochopiť každý negramotný afganský roľník, aby vzal boj hŕstky na Západe vzdelaných a aj na západné pomery bohatých náboženských fanatikov za svoj osobný boj.
Netreba osobitne zdôrazňovať, ako veľmi takémuto naratívu pomáhali samotní predstavitelia Západu. Počnúc idiotskou zmienkou G. W. Busha o „krížovej výprave“, pokračujúc niektorými špičkovými predstaviteľmi amerických neokonzervatívcov, čo ešte ani v deň invázie do Iraku neboli schopní rozlišovať medzi sunnitmi a šiitmi, končiac predstavami, že keď padne kvázisekulárny diktátor, Iračania sa, podobne ako predtým Východoeurópania po páde sovietskeho bloku, automaticky nadšene pustia budovať spoločnosť západného strihu.
Táto zmes arogancie a ignorantstva robí zbytočnou pripomienku, že v prípade Iraku bola napadnutá očividne nesprávna krajina (ak teda malo ísť o 11. september). Nech by bol napadnutý ktorýkoľvek štát, bola by to najskôr rovnaká katastrofa.
K príčinám dnešného stavu však treba prirátať zoznam krajín, ktoré napadnuté ani „nemohli byť“. Máločo prispelo k radikalizácii moslimov v regióne i na Západe tak ako napríklad benevolencia pakistanských úradov k Talibanu a saudské peniaze šíriace saláfizmus a iné fundamentalistické doktríny, ktoré poskytujú ideovú základňu džihádistom typu Daeš.
Azda najväčšou katastrofou je dnes potom to, že my sa síce môžeme dištancovať od chýb prvej dekády storočia, nemôžeme však už z „vojny proti teroru“ vycúvať. Nielen preto, lebo sme zodpovední za nápravu vlastných chýb a pomoc miliónom ľudí v tzv. moslimských krajinách, ktorí trpia džihádistickým terorom bezprostredne a znášajú aj najväčšie obete.
Nemôžeme z toho vycúvať, pretože ideoví potomkovia Bin Ládina sa nezastavia iba preto, lebo sme sa zastavili my. Hovoria nám to oni sami, zreteľne a pri každej príležitosti. Bushovská skratka „nenávidia nás pre našu slobodu“ nám pripadala trápna. Títo ju však prijali za svoju.