Má to logiku. Práve pred trištvrtestoročím – 9. septembra 1941 – ľudácke orgány prijali Židovský kódex, jednu z najprísnejších protižidovských právnych noriem. Jeho 270 paragrafov viedlo k cynickému odobratiu štátneho občianstva celému etniku, k majetkovému vyvlastneniu a pošliapaniu ľudských práv, čo vyústilo do masakrov v plynových komorách.
Zo Slovenska v prvej etape odtransportovali 57 628 Židov, po potlačení SNP ďalších 13 500, kde nemeckým okupačným vojskám „asistovali“ príslušníci Hlinkovej gardy.
Represálie proti Židom sa viedli pod koruhvami slovenského štátu. Ľudácki činitelia sa v tom Hitlerovi viac podkladali, ako sa od nich žiadalo. Žiaľ, najmä spočiatku aj s podporou časti domáceho obyvateľstva. Veľká hanba!
Ale v paradoxe dejín môžeme byť aj na niečo pyšní. Patríme medzi národy, ktoré získali vzhľadom na svoju početnosť najviac najvyšších izraelských ocenení za záchranu Židov pred holokaustom. O to presvedčivejšie bolo etické víťazstvo radových ľudí a bojovníkov proti fašizmu nad tzv. elitou národa, zaborenou do morálneho bahna.
Dnes sa akoby pričasto píše o konkrétnych osudoch, ktoré prežili slovenskí Židia. Lenže vyše 70-tisíc sa ich z nacistických táborov nikdy nevrátilo. Približovania života skutočných hrdinov, najmä v dnes, keď sa o slovo opäť hlásia Hitlerovi obdivovatelia, však nikdy nie je dosť. Píšme a hovorme, kým ešte žijú poslední pamätníci a ich deti. Neskôr bude šušťať iba papier.
