Navyše, ak sa ukáže, že táto kauza mala aj politické pozadie a ľudia z najvyšších miest mu kryli chrbát a neštandardne ho financovali, tak bude nevyhnutné vyvodiť aj politické dôsledky. Pred týmto jednoducho nemožno privierať oči.
Zatiaľ máme k dispozícii tvrdenie proti tvrdeniu, preto môžeme iba dedukovať. Hoci riaditeľ uviedol, že páchateľom bol klient, a nie zamestnanec ústavu, je tu viacero indícií, ktoré celú vec ukazujú v inom svetle.
Ak by sa dievčaťu skutočne nič nestalo, ako to tvrdí riaditeľ, tak jej matka by asi bezdôvodne nepodávala sťažnosť na ministerstvo práce, aby prešetrilo situáciu v tomto zariadení. Nezaslala by podnet do Národnej rady a nepísala by komisárke pre deti.
Nevyvolávala by do televízie, aby jej pomohli a tá by reportáž „nesušila“ rok, pokiaľ by sa jej niekto nevyhrážal. A čo je najdôležitejšie, po odvysielaní reportáže by sa neprihlásili rodičia ďalších znásilnených dievčat.
Je totiž známe, že pre obete sexuálneho násilia a ich príbuzných je verejné priznanie nesmierne ťažké a k takémuto kroku sa odhodlajú, až keď niekto naberie odvahu a prvý prelomí mlčanie.
Mnohé teda nasvedčuje, že sme sa pravdepodobne stali svedkami obludného zneužívania maloletých. To sa nedá zamiesť pod koberec, aj preto, že sa to môže prihodiť každému z nás.