Rotmajstri bez vojska

, 14.09.2016 09:00

Trojtýždňový protest učiteľov v predvečer marcových parlamentných volieb sa skončil fiaskom. Štrajkovať boli ochotné iba dve percentá príslušníkov tejto profesie.

Vysvetľovalo sa to neochotou spolitizovať sociálne aktivity práve v takom citlivom období. Lenže veľký podiel na neúspechu malo aj zlé manažovanie protestov. Ich lídri nepochopili, že nestačí, keď sa každý druhý večer mračia v televíznom vysielaní. Nedomysleli, že si musia dohodnúť určitú reálnu postupnosť krokov, okato nezískavať na svoju stranu politické strany, ale partnerské organizácie a verejnosť.

Pol roka prešlo a situácia sa veľmi nezmenila. Z 89-tisíc slovenských učiteľov sa včera na jednohodinovom štrajku zúčastnilo 1 773. Jedno sa predsa len zmenilo. Po zvýšení platu o štyri percentá na začiatku tohto roku práve teraz prichádza rast o ďalších – šesť percent.

V ktorom z hospodárskych odvetví tak masovo štát zlepšil platy zamestnancom? Dokonca s tým, že najbližšie tri roky budú u pedagógov stúpať po šesť percent? Nikde inde!

Iste, sociálny rámec najmä začínajúcich učiteľov je na úbohej úrovni, no prepašovať do škôl ako zbraň štrajk práve vtedy, keď vláda konečne plní svoje prísľuby, hľadá – hádam už úprimne – peniaze nielen na platy, ale aj na moderné vybavenie školských zariadení a je ďalej ochotná viesť dialóg so všetkými zainteresovanými?

Lenže Iniciatíva slovenských učiteľov nedokáže vecne rokovať ani s omnoho silnejším Odborovým zväzom pracovníkov školstva a vedy a teraz leští samopaly.

Veľa sa hovorí o slabom spoločenskom postavení učiteľa. A to, čo sa deje, komu prospeje? Školskí iniciátori by mali okrem seba samých a opozície počúvať aj iných ľudí.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#štrajk učiteľov
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku