Sklamaní zo „štandardných“ politikov možno nepostrehli, že tí, čo už predtým „niečo dosiahli“, vstupujú do verejných funkcií často práve preto, aby v nej získali ešte viac. Aj keď majú plné ústa rečí, že štát je zlý hospodár a treba ho riadiť ako firmu, veľmi dobre vedia, že nimi toľkokrát preklínaný štát je predovšetkým skvelá dojná krava.
To, že sa pritom tvária ako spasitelia, ktorí prichádzajú zachrániť korupciou rozožraný systém, lebo „oni nie sú politici“ (čo zaberá u voličov), nemení nič na tom, čo je ich skutočným záujmom. A že v posledných desaťročiach ide o univerzálny fenomén, dokazuje úspech ľudí ako sú P. Rusko, S. Berlusconi, D. Trump alebo Andrej Babiš.
Kvôli tomu poslednému menovanému sa v Česku podarilo niečo nevídané – zjednotiť všetky politické strany od ODS až po komunistov (s výnimkou „jeho“ ANO), ktoré spoločne prijali sprísnený zákon o konflikte záujmov. Ten má znemožniť, aby ministri vlastnili médiá a firmy, v ktorých majú štvrtinový podiel, sa nebudú môcť uchádzať o verejné zákazky a prijímať dotácie.
Babiš si z tejto právnej normy ťažkú hlavu nerobí. Keď svojich oponentov označil za zúfalcov, „ktorí nevedia, ako funguje svet“, akoby hovoril: Vy naivky, nie je nič ľahšie, ako prepísať firmy na príbuzných.
To si českí zákonodarcovia iste uvedomujú. Lenže uvedomujú si aj to, že Česko nie je Dánsko, kde stačí etický kódex, a preto spolu s poslancom P. Kovačikom za KSČM možno konštatovať: „Aj malý pokrok je pokrok.“