A v duchu sa možno spýtal: Načo je to všetko vlastne dobré? Prečo im takto komplikujú život ďalšími „alternatívnymi“ platidlami, keď máme oficiálnu menu – euro? A v neposlednom rade každému zišla na um otázka: Cui bono? Kto má z toho prospech?
Zamestnanec, ktorý si dokáže kúpiť teplé jedlo aj bez lístkov, to nie je. Ani zamestnávateľ respektíve prevádzkovateľ reštaurácie, ktorým sú gastrolístky len na oštaru a jedinou „odmenou“ im je to, že musia platiť províziu vydavateľom straveniek.
Jediný, kto má z tohto biznisu prospech, sú emitenti gastrolístkov. Stabilný trh – okolo trištvrte milióna ľudí, malý počet firiem vydávajúcich gastrolístky (ktoré navyše kooperujú až tak dobre, že podľa Protimonopolného úradu SR si vytvorili kartel) a zhruba 5 % provízia z jedného lístka robia z tohto segmentu vysoko ziskový biznis.
Kam sa na nich hrabú také potravinové reťazce, ktoré im dodávajú suroviny!? O 30-percentnej marži môžu snívať aj tí najúspešnejší hráči na trhu.
Keď si človek spočíta všetky výhody a nevýhody gastrolístkov, logicky musí dospieť k záveru, že už včera bolo neskoro, aby ich zrušili.
Na jar sa aj zdalo, že zdravý rozum zvíťazí a gastráčom bude koniec. Lenže prišla jeseň a už to nie je „téma dňa“. Naopak. Príspevok na stravu pre zamestnancov sa zvýši, čo iste ľudí poteší.
Čo však poteší menej, je, že reči o okresaní provízií aj pre prevádzkovateľov reštaurácií ostali len rečami. Je pravda, že firmy môžu zamestnávateľom strhnúť poplatok maximálne 3 %, ale na reštaurácie a obchody sa akosi pozabudlo. Prečo?