Celkom jasno v prípade ešte nie je, a zrejme tak skoro ani nebude. Už dnes je však zrejmé, že mnohé z toho, čo vzbudilo na začiatku taký krik, až také jednoznačné nebolo.
Tak napríklad sociálka i úrad detskej ombudsmanky sa Galantou a konkrétnym prípadom toho dievčaťa zaoberali ešte skôr, ako ich parlamentná opozícia podhodila mediálnemu a internetovému davu. To, že pritom nešli s bubnom na zajace, ešte nedokazuje, že by niečo zanedbávali či zametali pod koberec. Naopak, mohla to byť známka ich profesionality. V podobných prípadoch totiž treba konať nielen rýchlo, ale aj opatrne. Keď už štátnym inštitúciám nemožno dokázať, že by nekonali, to posledné, čo by sa im v tomto prípade malo vyčítať, je, že pritom nerobili hluk.
Ak sa v Galante dialo niečo, čo sa nemalo, to posledné, čo by klienti zariadenia potrebovali, je vyvolávanie vášní. Verejné vášne, ktoré stihli z riaditeľa zariadenia a jeho zamestnancov vyrobiť div nie perverzných maniakov s politickými konexiami, sotva prospejú tým, o ktorých tu ide najviac. Ideálny návrat do života zo závislosti je návrat „potichu“.
Určite nie uprostred melodrámy a vo svetle reflektorov. Klientom, často vo veku, ktorý zvykneme nazývať detským, sotva môže prospieť, že boli vtiahnutí do hry, ktorá uznáva len dve polohy: buď je Galanta dejiskom hororov, alebo je zázračnou liečivou oázou. Atmosféra kolektívneho kriku za alebo proti poškodzuje nielen klientov Galanty, ale celú sieť resocializačných zariadení.
Stále platí to, čo platilo od začiatku. Bez resocializačných komunít by v tomto štáte prakticky neexistovala adresa, na ktorú by sa mohli obrátiť tisíce ľudí či ich rodín v núdzi. Komunity mávajú rôzny charakter, od vysoko profesionálnych až po strediská s viac amatérskymi predstavami o liečení a resocializácii. Štát je povinný zaujímať sa o to, či plnia svoj základný účel a spĺňajú pritom základné štandardy (ak ich Galanta neplnila či prestala plniť, potom je odobratie akreditácie samozrejme namieste). Keďže sa však štát ako prvý doslova vykašľal na svojich občanov v núdzi, je povinný nepodliehať pritom tlakom bulváru a bulvárnej politiky.
Z ničoho doteraz povedaného nevyplýva, že riaditeľ nemohol urobiť fatálne chyby, pre ktoré akreditačná komisia navrhuje vziať zariadeniu licenciu. Nevyplýva z toho ani to, že by prípad nemohol vyústiť do trestného stíhania. Pravdu sa však sotva dozvieme od moralizátorov, ktorí s chuťou súdia ľudí a situácie, v ktorých si nevedia predstaviť samých seba. A už dupľom od tých, ktorých hlavným záujmom je použiť ťažkosti jedného dievčaťa a jeho matky ako obušok v politickom boji.