O Guinnessovu knihu rekordov tu však nejde. Ide o to, že naťahujúcimi sa exekúciami (niektoré sa vraj ťahajú aj pätnásť rokov) sa predlžuje agónia dlžníkov a neúmerne sa navyšujú poplatky, ktoré často mnohonásobne prevyšujú samotnú dlžnú čiastku. K zúfalému stavu ľudí, ktorí nezvládli svoje dlžoby, tak prispieva aj štát, ktorý nie je schopný zabezpečiť aspoň rýchle a pomerne najmenej drakonické riešenie ich situácie.
Slovensko sa na prvý pohľad stalo v uplynulých dekádach eldorádom exekútorov. Ani to však celkom nemusí byť pravda. Pravda je taká, že Slovensko je eldorádom najmä niektorých exekútorov. Zákon, ktorý doteraz umožňoval veriteľom vybrať si pri vymáhaní dlhov svojho vlastného exekútora, prispel k vzniku neuveriteľného stavu, v ktorom majú tretinu exekúcií pod palcom prakticky deviati exekútori.
Slovo mafia býva v našich končinách vysoko nadužívané, ako však pomenovať systém, v ktorom zopár exekútorov naberá masovo nové prípady, ktoré sa vlečú, pričom dlžníkom nabiehajú penále a exekútorom nabieha honorár (ktorý môže byť dvadsať percent z vymáhanej sumy)?
Môžeme sa baviť o návrhu hnutia Sme rodina na jednorazovú exekučnú amnestiu (pričom by dlžníkom zostalo splatiť istinu dlhu a odpustili by sa im penále), ak sa však chceme baviť o systémovom riešení, potom novela zákona o súdnych exekútoroch z dielne ministerky spravodlivosti Lucie Žitňanskej je k nemu určite bližšie.
Alfou a omegou je zavedenie elektronického prideľovania exekútorov k prípadom, namiesto doterajšieho klientskeho (a klientelistického) systému. Osud Žitňanskej zákona v parlamente bude v tomto bode názornou ukážkou, kam až možno siahajú chápadlá exekučnej chobotnice. Napokon, netají sa tým ani ona sama, keď tvrdí, že ak by malo elektronické prideľovanie zo zákona vypadnúť, radšej ho stiahne. Náhodné prideľovanie a oddelenie exekúcií od bežných súdov by malo zrýchliť proces, čo je aj v záujme dlžníkov samotných.
V ich záujme sú rozhodne nové podmienky exekúcií: paušálna odmena exekútorom, nie percentuálna, možnosť odkladu exekúcie a zavedenie proporčného stropu vymáhaného majetku tak, aby exekúcie už z ľudí nevyrábali bezdomovcov. Predovšetkým však zjednodušenie osobného bankrotu, ktorý by po splnení podmienok mohol dlžník vyhlásiť každých desať rokov, aby prešiel oddlžením pod kuratelou štátu.
Voličsky možno príťažlivá „amnestia“ to síce nie je, je to však dlhodobé a systémové riešenie. Na premenu Slovenska na krajinu, v ktorej vás jedna chyba nedostane najprv na kolená a potom na dlažbu ako doteraz, sú systémové riešenia lepším nástrojom ako jednorazové gesto, po ktorom by sa všetko vrátilo naspäť do svojich koľají.