Vždy platilo, že tam, kde ľudia Roberta Fica počúvali kritiku zľava za ich "kultúrnu politiku“ (práva menšín a podobne), bránili sa poukazovaním na svoju ekonomickú politiku. Svoju neochotu pridať sa k európskej ľavici v spomínaných veciach vysvetľovali tým, že slovenská realita si ešte stále vyžaduje "starosvetskú“ ľavicu, ktorá svoje hlavné poslanie vidí v sociálnej oblasti.
Zjednodušene povedané, ľavicový Zákonník práce mal v očiach kritikov vyvážiť nadbiehanie sociálnej demokracie katolíckej cirkvi, boje so zamestnávateľmi v prospech odborov mali byť protiváhou neochote vládnej strany získavať svojich voličov pre progresívnejší pohľad na realitu dnešnej Európy a tak ďalej. Niežeby v Smere takí ľudia vôbec neboli. Prednosť však dostala ekonomická agenda, o ktorej sa vo vedení Smeru domnievali, že bude pre ich konzervatívnejšie založených voličov "bezbolestnejšia“.
Odhliadnuc od toho, že to nikdy nebola stopercentná pravda, je to ešte pravda aspoň čiastočná? Slávne obnovenie dane z dividend prešlo cestou od víťazných pätnástich percent cez kompromisných desať percent až na skromnučkých sedem percent. Opäť sa majú znižovať odvody živnostníkom – to dnes už pre Smer neplatí argument ekonómov jeho predošlej vlády, že títo živnostníci prídu potom do dôchodku pri minimálnych odvodoch ako žobráci? A návrat na scénu majú dokonca vraj zažiť neslávne známe "zajacovky“ u lekára. Kedysi to bolo dvadsať korún slovenských a pamätáme sa, aký huriavk okolo toho vtedy opozičný Smer robil. Nechajme sa prekvapiť, koľko to bude tentoraz – za vlády (aj) Smeru…
Sú to možno len prvé náznaky, sú však očividné. Po vláde, v ktorej Smer donútil svojich partnerov prispôsobiť sa mu alebo odísť do histórie, a vláde, v ktorej nemusel nikoho do ničoho nútiť, lebo vládol sám, prišla vláda, v ktorej sa Smer začína prispôsobovať svojim partnerom. Ideologicky sa prispôsobuje SNS a ekonomicky Mostu-Híd. Až natoľko, že bez slova anuluje svoje rozhodnutia spred dvoch-troch či viacerých rokov, ktoré vydával za ekonomickú náplasť na kritizovaný nedostatok ľavicovej "kultúrnej politiky“.
Každý si môže vybrať, kam chce ísť. Aký nárok však bude mať strana s národno-konzervatívnym slovníkom a stredopravou ekonomickou agendou nazývať sa sociálnou demokraciou? A ak sa ešte vždy najsilnejšia strana v štáte ocitla na takomto rázcestí vlastne nechcene, iba pod tlakom okolností, koho môže viniť za tie "okolnosti“, ak nie seba?