Michal Kováč, napriek svojmu miernemu a uvážlivému vystupovaniu, nebol nijaký „dobrý deduško“, ako sa to občas medzi riadkami naznačuje. Bol to bojovník, ktorý vedel, čo chce, a dokázal ísť za tým. Povedať, že symbol zápasu o demokraciu v 90. rokoch minulého storočia z neho urobil výlučne svojou hlúpou a konfrontačnou politikou Vladimír Mečiar, by nebolo spravodlivé.
Michal Kováč nebol vo funkcii nikomu vazalom, a to je dozaista súčasť odkazu jeho nasledovníkom.
Prezident sa vo svojej funkcii zorientoval dávno predtým, ako sa proti nemu začali otvorené útoky zo strany Mečiara a HZDS. Už jeho prvá správa o stave Slovenskej republiky z marca 1994 bola presným a poctivým zhodnotením stavu vecí.
Práve Mečiar, ktorého odvolanie táto správa odštartovala, bol tým, kto sa v Kováčovi kruto zmýlil, keď ho považoval za „deduška“, ktorý sa uspokojí s honorom funkcie a inak sa bude len prizerať tomu, ako sa Slovensko mení na mafiánsku republiku.
Nadstraníckosť prezidenta nemusí byť daná tým, že nebol a nie je členom nejakej politickej strany. Nezaručí ju ani priama voľba. Najvyšší predstaviteľ štátu to skrátka buď v sebe má, alebo nemá. Michal Kováč nebol vo funkcii nikomu vazalom, a to je dozaista súčasť odkazu jeho nasledovníkom.
Počas svojho prezidentovania sa nikdy neznížil k poklesnutému PR. Nepotreboval sa prezentovať ako bizarná ľudová postavička, na druhej strane zo seba nerobil intelektuála, ktorým tiež nebol.
Nepretvaroval sa, bol presne tým, čím mal byť: hlavou štátu v ťažkých časoch. A keď nesentimentálne zhodnotil svoje šance v prvých priamych voľbách prezidenta v roku 1999, bez meškania sa vzdal svojej kandidatúry.
Povedomie o tom, čo je dôležité, a sústredenie sa na mandát tu a teraz bez špekulovania o tom, čo by mohlo byť výhodné v prípadných ďalších voľbách, je ďalšia súčasť Kováčovho politického odkazu.
Čo teda ďalej? Súčasná scéna je na svetelné roky vzdialená od politiky v Kováčových časoch. A nielen v dobrom. Dnes PR nieže v politike prevláda – PR je dnešná politika. Všetko sa musí robiť tak, aby to videlo čo najviac ľudí a aby väčšina z nich pritom súhlasne vykrikovala. Kam by sa hrabal Vladimír Mečiar so svojimi Pasienkami na Facebook!
Á propos, Mečiar. K jeho dosiaľ platným hanebným amnestiám nemožno dodať iné, ako to, čo bolo na tomto mieste napísané už pred pár rokmi.
Mečiarove amnestie boli podľa Roberta Fica morálnym suterénom, ale zrušiť ich by bolo zasa právnym suterénom. Nuž, vrelá vďaka za takú koncepciu spravodlivosti, podľa ktorej riadiť sa právom znamená ignorovanie morálneho suterénu. Nehovoriac o tom, že amnestovanie únosu ešte skôr, ako mohol súd rozhodovať o vine či nevine konkrétnych ľudí, ani zďaleka nebolo len morálnym suterénom.