Bude škola opäť hrou?

Ten, čo dlhodobo serióznejšie sleduje, čo sa deje v slovenskom školstve, už pri zmienke o novom programe rozvoja výchovy a vzdelávania zvyčajne zaujme sebaobrannú polohu. Sebaobrannú polohu voči ďalšej metelici prázdnych slov, fráz, dávno známych právd, vari úprimných, ale nefunkčných želaní, ktoré sa s nástupom nového volebného obdobia obyčajne zmenia na dezilúzie.

, 15.10.2016 09:00
debata (12)

Neraz ani nemuseli prísť nové parlamentné voľby, veď popri rezorte zdravotníctva sa práve na čele ministerstva školstva najčastejšie menili tí „najzodpovednejší“, za minulej jednofarebnej vlády dokonca trikrát. O to skôr môžeme teraz kvitovať, že úvodný koncepčný materiál (návrh cieľov) pre základné a stredné školstvo sa objavuje na stole už siedmy mesiac po vymenovaní súčasnej vlády, keď tento rezort prešiel pod egidu inej strany.

Zrejme k tomu prispelo to, že súčasný nominant SNS v ministerskom kresle dlhšie pôsobil v tejto inštitúcii. Aspoňže sa národný projekt na najbližších desať rokov nemusel stavať od základov. Návrh vychádza už z prebehnutých odborných diskusií, ktoré budú ešte pokračovať.

Teraz však ide o to, aby to netrvalo ďalšie štyri roky, ale aby sa rázne rezy do školstva – i toho vysokého – urobili čím skôr. Napriek tomu, že sa nepochybne ako vždy nemusí celej odbornej obci, učiteľom, zriaďovateľom školských zariadení, či všetkým skupinám rodičov a priateľov škôl všetko páčiť.

Iste je dobré, že sa na výchovu a vzdelávanie nepozerá úzkoprso, ale ako na „poskytnutie možností a podnetov každému jednotlivcovi rozvinúť svoj potenciál v celoživotnom procese učenia sa“. Pritom štát, aj prostredníctvom regiónov, miest či obcí musí vytvárať na to vhodné podmienky. A to aj pre tých, pre ktorých je dostupnosť vzdelávania pre sociálne, zdravotné či iné znevýhodnenie obmedzená.

Pod touto dostupnosťou treba mať po novom na mysli aj zabezpečenie pestrej ponky učebných materiálov a ďalších zdrojov informácií, i vďaka najmodernejšej technike. Nadobro sa skončili časy, keď si v jednom predmete v školskom roku žiaci a učitelia vystačili jednou učebnicou.

V laickej verejnosti iste zarezonujú návrhy na nové chápanie klasifikácie. Pred známkovaním sa majú uprednostňovať opisné formy hodnotenia, ktoré viac porovnávajú vývoj vedomostí a zručností samotných jednotlivcov ako možno aj demotivujúce (pre tých „horších“) porovnávanie medzi nimi. Aj preto sa na prvom stupni základnej školy žiaci nebudú „prepadať“. Povinná školská dochádzka sa stransformuje na povinné – dvanásťročné vzdelávanie. Teda nepôjde o historicky prekonané povinné dochádzanie „do školy“ (hoci v predstavách mnohých detí ako do budovy).

Samozrejme, modernejšie metódy výchovy a vzdelávania si vyžadujú aj náročnejší prístup učiteľov, ktorí už nemajú byť iba sprostredkovateľmi poznatkov, ale sprievodcami v procese učenia sa. To si bude vyžadovať aj nové spoločenské postavenia pedagógov a všetko, čo k tomu patrí. A tým sa aktuálne celý tento dosiaľ začarovaný kruh uzatvára. Ak sa ho podari rozvinúť, možno raz zistíme, že škola nemusí byť iba povinnosťou, ale aj hrou.

© Autorské práva vyhradené

12 debata chyba
Viac na túto tému: #školstvo #reforma #vzdelávanie
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy