Hlúposť a svedomie

Diskusia o hraniciach slobody slova je zložitá. V jadre však napokon vždy ide o to isté: každá spoločnosť, ktorá vyznáva rovnosť ľudí bez ohľadu na ich pôvod, preferencie či názory, prejde do sebaobrany, keď sa stretne s ohrozením tohto základného princípu. Rozdiel je iba v názore na to, kedy presne sa mechanizmus sebaobrany má zapnúť.

28.10.2016 09:00
debata (20)

Mnohí myslitelia, ktorí stáli pri zrode moderného humanizmu, obhajovali absolútnu slobodu prejavu. Dnes najmä v anglo-americkom prostredí ľudia, ktorých nikto nebude podozrievať z nedostatku empatie k obetiam rasovej či podobnej nenávisti, dôvodia, že demokracia musí uniesť aj názory, ktoré sú odporné. Kritizujú preto európsku prax trestať napríklad šírenie osvienčimskej lži.

Každá spoločnosť, ktorá ctí základné ľudské práva a slobody, je však pripravená postaviť sa na ich obranu. Líšime sa iba v názore, kedy už treba zasiahnuť. Napokon aj v Amerike poznajú pojem „hate crimes“, čiže zločiny z nenávisti.

Nijaký zákon nikoho nedonúti milovať Rómov, Židov, homosexuálov, evanjelikov či Slovákov. Nijaký zákon nepostihuje rasizmus, fanatizmus, nenávisť – dokiaľ sa neprejavia v činoch, pričom takým činom môže byť ich šírenie. Európske zákony proti prejavom extrémizmu strážia verejnú sféru a majú na to svoje dôvody.

Bolo prirodzené, keď boli v rámci povojnovej denacifikácie Nemecka mimo zákona postavení nielen aktívni zločinci z čias nacizmu, ale aj rôzne písomnosti alebo aj pokusy o založenie postnacistických politických zoskupení. Pár rokov po hrôzach Tretej ríše by zneli úvahy o nekonečnej slobode slova trochu nepatrične. Čo sa odvtedy zmenilo, čo by urobilo šírenie vražednej nenávisti legitímnou súčasťou verejnej diskusie?

Extrémizmus spojený s neznášanlivosťou a genocídnymi chúťkami je v Európe opäť na vzostupe. A nie, nie je to preto, lebo Mein Kampf bol sedemdesiat rokov „zakázaný“. Príčin je veľa a prípadná príťažlivosť zakázaného ovocia je medzi nimi – ak vôbec – kdesi na chvoste.

Máme sa brániť teraz alebo zasa až po nejakom novom holokauste? Máme povýšiť volanie po obnovení koncentračných táborov či (zatiaľ ešte) virtuálne stavanie šibeníc pre vopred vybraté obete medzi „názory“? Ak sa takýmito „názormi“ blysne jednotlivec, v normálnej spoločnosti sa vystavuje hrozbe výsmechu. Nie je však akosi vyššou ligou, ak niekto takýchto jednotlivcov organizuje a „vzdeláva“?

Zmeny v Trestnom zákone a Trestnom poriadku ohľadom boja proti extrémizmu ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská nevytiahla len tak náhodne z vrecka. Ich obsah vznikal dlho a podieľali sa na ňom najlepší odborníci na problematiku, akých máme. Stokrát úprimnejší ako Štefan Harabin, ktorý bude vykrikovať, aj keby Žitňanská skonštatovala, že voda je mokrá a Sahara suchá.

Nehovoriac o postavičkách typu „posledného križiaka“ Krajniaka a spol., ktorých ide rozdrapiť pri obhajobe „slobody slova“. Diskusia o hraniciach slobody prejavu je dôležitá. Nie však s ľuďmi, ktorí sa zo serióznej diskusie diskvalifikujú svojou hlúposťou alebo čiernym svedomím.

© Autorské práva vyhradené

20 debata chyba
Viac na túto tému: #zákon #Sloboda #ľudské práva