Trump je na postupe, Clintonová na ústupe. Americké voľby 2016 sú ďalším dôkazom toho, ako sa negatívne emócie dnes stávajú v politike dominantným motivačným faktorom. Trumpovi sa podarilo zmobilizovať mužskú časť nižších bielych vrstiev americkej spoločnosti. U žiadnej vrstvy populácie neboduje natoľko, ako práve medzi bielymi robotníkmi – mužmi.
Clintonová nie je dobrá kandidátka, demokrati mali aj lepšie možnosti. Trump je katastrofa, republikáni si vybrali úplne najhoršiu možnosť.
Časť z nich sa vždy domnievala, že prisťahovalci a „farebné“ menšiny ohrozujú ich džoby. Nikto im však nepritakal tak otvorene ako Trump s idiotskými komentármi o Mexičanoch, ktorí do USA aj tak väčšinou prichádzajú iba znásilňovať a predávať drogy, či o Afroameričanoch, ktorí si za svoje problémy s kriminalitou môžu výlučne sami.
Fakt, že díleri drog a pouliční gangstri sotva ohrozujú pracovné miesta v automobilkách, pritom akosi zanikol v preklade. Dôležité sú emócie: strach a pohŕdanie tými, ktorých sa bojíme.
Trumpove reči o tom, že nevpustí do USA ani jedného moslima, že teroristov treba mučiť a treba pozabíjať aj ich rodiny, boli už len čerešničkou na torte infantilných predstáv o veľkom bielom pištoľníkovi, ktorý sa prestrieľa svetom bez zbytočných škrupúľ.
Časť z nich sa drží predstáv o „tradičnej rodine“, pretože po tom, čo sú denne ponižovaní prácou, ktorá nezlepšuje ich život v spoločnosti plodiacej nerovnosť, o akej sa ich otcom či dedom ani nesnívalo, „tradičná domácnosť“ je tým miestom, kde sa môžu cítiť ako bosovia. Trumpovo mizogýnstvo a sexuálne predátorstvo im nijako neprekáža, ak im priamo neimponuje.
Týchto ľudí je na jednej strane možné chápať vzhľadom na to, ako s nimi spoločnosť vybabrala, na druhej strane si však netreba robiť ilúzie: dlhodobo zanedbávaní ľudia budú… zanedbaní. A Trump v nich vyvolal ilúziu, že toto je ich revolúcia. Ako mory za svetlom idú za človekom, ktorý nikdy a na ničom vo svojom živote neukázal, že by sa aspoň na minútu staral o ich osudy, a ktorý ich odhodí ihneď po tom, čo ho privedú k moci.
V Trumpov prospech hrá tiež „argument“, podľa ktorého obaja kandidáti sú vlastne rovnako zlí. Akoby emaily, dokazujúce, že Clintonová je naozaj súčasťou politického establišmentu a že je schopná klamať ako ostatní politici, ju dávali na roveň kandidátovi, ktorý vyhlasuje, že na americký zahraničný dlh je najlepším receptom bankrot, že kto chce byť americkým spojencom, má za to platiť, a že použitie nukleárnych zbraní nemôže byť problémom, pretože „načo ich potom máme“.
Clintonová nie je dobrá kandidátka – demokrati mali aj lepšie možnosti. Trump je katastrofa – republikáni si vybrali tú úplne najhoršiu možnosť. Podobnosť scény, ktorá také katastrofy umožňuje, s európskou či priamo našou, nie je náhodná. Náhoda nie je ani to, kto všetko sa u nás na americkú katastrofu teší.