Je zjavné, že Erdoganovou ambíciou už dávno nie je vstup krajiny do únie. Inak by nemohol prísť s nápadom obnoviť trest smrti, ktorý je v Bruseli absolútne neprijateľný.
Keď v polovici júla po nevydarenom puči dav skandoval „chceme trest smrti!“, prišlo mu to iste veľmi vhod, lebo takto svoje rozhodnutie bude môcť plne legitimizovať tým, že on „demokrat“ v podstate iba vyslyšal hlas ľudu.
Druhá vec je, že turecký prezident smeruje krajinu k diktatúre, a preto sa ani nechce podriadiť zabehnutým štandardom v oblasti ľudských práv bežným na starom kontinente.
Recep Tayyip Erdogan tým, že doma zlikvidoval všetkých oponentov a ovládol armádu a silové zložky, vyšiel z pokusu o vojenský puč značne posilnený. Svoj sen o znovuobnovení zašlej slávy Osmanskej ríše teraz začal meniť na realitu. Novodobý sultán chce, aby sa jeho krajina stala lídrom v regióne, kde spolu s Iránom bude súperiť o vplyv v islamskom svete. A na to žiadnu EÚ nepotrebuje.