Do prezidentských volieb v apríli budúceho roka pošle francúzska „tradičná“ pravica niektorého z bývalých premiérov. Buď ním bude Alain Juppé, alebo Francois Fillon, ktorý v prvom kole primárok s prehľadom zvíťazil.
Prečo je to dôležité? Pretože všeobecne sa očakáva, že práve stredo-pravicový kandidát bude na jar ako jediný schopný zastaviť v rozlete krajnú pravicu Marine Le Penovej. Pravdaže, iba ak sa v druhom kole opäť prejaví schopnosť väčšiny francúzskych voličov voliť „so zapchatým nosom“ bez ohľadu na vlastné politické preferencie.
Zmyslom primárnych volieb je dostať svojho kandidáta do povedomia verejnosti s dostatočným predstihom pred samotnými prezidentskými voľbami. Socialisti sa pred svojimi vlastnými primárkami zmietajú vo vnútorných súbojoch, pričom ich prípadní kandidáti ešte stále čakajú na to, či sa momentálny prezident Francois Hollande nerozhodne znovu kandidovať.
Ich šance v boji o Elyzejský palác sú nízke. Ak sa naozaj rozhodne znovu kandidovať Hollande – podľa niektorých prieskumov najmenej populárna hlava francúzskeho štátu od konca druhej svetovej vojny – v prvom kole volieb budú socialisti najskôr len do počtu. V druhom kole bude potom ich úlohou zmobilizovať svojich voličov na voľbu „menšieho zla“ proti Le Penovej.
Ani v tom to nebudú mať ľahké. Sarkozy v primárkach konzervatívcov prepadol, sotva to však bolo pre tvrdú protiprisťahovaleckú a protimoslimskú líniu, ktorú nasadil. Doterajší víťaz (druhé, rozhodujúce kolo primárok sa bude konať túto nedeľu) Fillon – niekdajší Sarkozyho premiér – nie je v týchto témach oveľa mäkší. Navyše hlása koniec 35-hodinového pracovného týždňa v súkromnom sektore a návrat k 39-hodinovému týždňu aj pre pracovníkov vo verejnej sfére, zvýšenie veku odchodu do dôchodku a podobne.
Tieň Marine Le Penovej a jej Národného frontu nad francúzskou politikou sa významne predĺžil už po britskom hlasovaní o odchode z Európskej únie, nehovoriac už teraz o víťazstve Donalda Trumpa v Spojených štátoch. Ako ukazujú aj primárky konzervatívcov, jej postava už nie je iba výkričníkom na okraji politickej scény, ktorého sa všetci stránia.
Po teroristických útokoch minulého roka a nepretržitom výnimočnom stave tohto roka Le Penová začína nepriamo diktovať podmienky hry. Kandidáti sa v otázkach prisťahovalectva a národnej bezpečnosti snažia priblížiť krajnej pravici natoľko, nakoľko je to len možné bez toho, aby sa už sami stávali krajnou pravicou. Otázkou je, dokedy budú voliči pravice schopní rozlišovať medzi okrajom a stredom a dokedy budú voliči ľavice ochotní „so štipcom na nose“ voliť pravicu iba preto, aby tým zabránili (azda) ešte pravicovejšej politike.
Táto otázka sa pritom netýka iba Francúzska. Týka sa mnohých iných európskych krajín, aj takých, v ktorých voliči nemajú podobnú tradíciu „voľby so zapchatým nosom“ ako Francúzi.