Politici sú v lepšom prípade zlatoústi popierači zločinov, v horšom prípade ich sami páchajú. No a, samozrejme, darmožráčom je v „ľudovom“ ponímaní aj Európska únia, ktorá čoho sa dotkne, to zaváňa vyhodenými peniazmi.
V našom štáte sa usilovne pracuje na tom, aby už neexistovala inštitúcia, v ktorej moci by bolo povedať autoritatívne posledné slovo.
Všetky tieto „priaznivé“ okolnosti sa stretajú v huriavku okolo ministerstva zahraničných vecí. Akcie v rámci nášho predsedníctva v Rade EÚ boli vraj predražené a peniaze tiekli do vrecák ľudí a agentúr spriaznených so Smerom.
Je ťažké uveriť tomu v spoločenskej atmosfére, ktorá robí z depresie príjemnú záležitosť? Vôbec nie. A ľahké je naskočiť na túto vlnu a užívať si pocit moci účastníka davu, ktorý volá po krvi.
A predsa by to nemala byť samozrejmosť. Keď sa stane samozrejmým to, že ak ide o štát, každé jedno obvinenie (ktoré môže byť vedené najlepšími úmyslami, čo však nebráni tomu, aby mohlo byť aj nepresné) bude okamžite – a slovo okamžite je treba podčiarknuť – vydávané za dôkaz, potom sa definitívne rozlúčme s predstavou, že Slovensko bude raz právnym štátom.
V momentálnom štádiu skrátka nie je dosť dobre možné predstaviť si, aký záujem by mohol mať Miroslav Lajčák na tom, aby ním vedený úrad ilegálne prihadzoval niekomu pár tisíc eur. Vie si niekto predstaviť, že by nejaký celoživotný diplomat takto lacno a trápne vo februári ohrozil svoju kandidatúru na post šéfa OSN, o ktorej sa rozhodovalo v lete?
Jednotlivé krajiny v priemere míňajú na svoje európske predsedníctvo asi 65 miliónov eur. V tom priemere sú zahrnutí napríklad Taliani so 68 miliónmi, ale aj Poliaci, ktorí na svoje predsedníctvo pred piatimi rokmi vynaložili takmer 120 miliónov eur. Rovný milión napríklad dali agentúre Burson-Marsteller, aby trénovala poľských hovorcov, či organizovala cesty pre zahraničných novinárov do Poľska.
Slovenské predsedníctvo sa finančne vojde presne do európskeho priemeru. Ak niekto popritom na ministerstve prihral niekomu malú domov, je nielen v štátnom, ale i Lajčákovom osobnom záujme, aby sa na to prišlo. Napokon, on sám zavolal na svoj úrad všetky možné aj nemožné inštitúcie, ktorých právomocou je preskúmať zmluvy a finančné toky.
Akurát, že v atmosfére masovej paranoje mu žiaden výsledok vyšetrovania nepomôže. V našom štáte sa usilovne pracuje na tom, aby už neexistovala inštitúcia, v ktorej moci by bolo povedať autoritatívne posledné slovo.
Posledné slovo budú mať vždy paranoici: ak sa nič nenašlo, je to preto, lebo sa ani nehľadalo. A premiér, samozrejme, premiér. Ten si tiež nemôže odpustiť príležitosť strhnúť debatu na seba. Útočne a zbytočne.
Chce to nohy v teple, zhlboka dýchať a rátať do desať. Len či toho u nás ešte niekto bude schopný.