Aj keď vzhľadom na to, že zároveň spomínala podnikateľov, ktorí zarábajú desaťtisíc a podľa nej v NR SR najviac chýbajú, sa poslankyňa ani nemôže veľmi hnevať, ak si bude niekto jej slová interpretovať práve takto.
Podstatné nie sú ani úvahy o tom, prečo sa príslovečná strieborná lyžica v ústach (čím sa myslí, že niekto sa už narodil bohatý) v podaní Cigánikovej zmenila na „zlatú vidličku v zadku“. Napokon, Freud sa dosť vyzúril už v predvolebnej kampani, v ktorej poslankyňa zaujala fotografiou karmínových nohavičiek, vyzývavo padajúcich k členkom, s heslom: Zbavme sa zbytočných prekážok.
Podstatné je, že celú trápnu parlamentnú debatu, v ktorej sa niektorí poslanci – prevažne z SaS – usilovali presviedčať svojich kolegov, že si zaslúžia vyššie platy a zaslúžia si ich hneď, zo svojej lavice pozorne sledoval vodca ĽSNS. A hoci Marián Kotleba rozhodne ničím nebudí podozrenie, že by bol intelektuálnym gigantom, taký hlúpy zasa nie je, aby nevedel oceniť skvelú prihrávku od hlupákov z iných poslaneckých klubov.
Vo svojom kratučkom expozé nemusel dokonca ani ísť cestou drístov o „darmožráčoch z parlamentu“ (napokon, už trištvrte roka je jedným z nich), ktorí si nezaslúžia ani suchý chlieb s vodou. Bohato mu stačilo, aby plénum vyzval, nech sa teda osobne prihlási ten, komu je poslanecký plat malý. Veľmi správne totiž pochopil, že všetkými tými rečičkami o tom, ako treba vysokými platmi do verejnej politiky lákať šikovných manažérov a ľudí, ktorí už teraz zarábajú dosť a dosť, majú poslanci na mysli seba a svoje platy, nič viac.
Populistické výkriky, že poslanci si nič nezaslúžia, sú, samozrejme, hlúposť. Ich práca nie je celkom merateľná počtom hodín strávených sedením na zadku, a ak niektorí poslanci namiesto práce trávia čas kdesi na rybách či v krčme, je to záležitosť hodná pozornosti ich voličov – nerieši však otázku, koľko peňazí by mal od štátu poberať poslanec ako taký. Platy verejných činiteľov potrebujú namiesto každoročných improvizácií nový a prehľadný systém.
Lenže fakt, že v debate sa ako tá „zlatá vidlička v zadku“ za Kotlebu s rovnakým posolstvom okamžite zaradil Igor Matovič, len domaľúva a podčiarkuje inú pointu: Ak má byť bezmála jediným spoľahlivým meradlom kvalít („šikovnosti“) človeka jeho schopnosť dobre zarábať a ak má byť spravovanie verejných záležitostí prednostne doménou práve takých ľudí – dokonca ideálne iba takých ľudí –, potom sa spoločnosť, v ktorej by to platilo, sama odsudzuje na nevyhnutnú vzburu „tých ostatných“. A na čelo takej „vzbury ťuťmákov“ sa postavia najschopnejší demagógovia a fašisti, ktorí sú momentálne k dispozícii. S vidličkami či bez nich.