„El Comandante“ dokázal po celý svoj dlhý život majstrovsky využívať romantický mýtus okolo svojej osoby i svojej revolúcie. Pravdaže, ten mýtus Fidelovi výdatne pomáhali živiť jeho nepriatelia, ktorí naplánovali neuveriteľné množstvo spôsobov, ako ho zniesť zo sveta, a minimálne v niekoľkých desiatkach prípadov sa o to aj aktívne pokúsili.
Tvrdohlavá politika embarga dopadala na hlavy nie bratov Castrovcov, ale všetkých Kubáncov a výrazne prispievala k ich ekonomickej mizérii. Fidel túto mizériu obrátil proti Spojeným štátom samotným. Zatiaľ čo tie zostávali so svojou drakonickou politikou voči Kube prakticky izolované, Fidel sa tešil enormnej podpore na všetkých kontinentoch. Revolučný Dávid sa postavil Goliášovi, vzdialenému ani nie 150 kilometrov po mori, a uspel.
Uspel? Romantický mýtus revolúcie fungoval báječne, keď išlo o to, pohnúť Kubou vpred: zvrhnúť skorumpovaný režim Fulgencia Batistu a zabrániť tomu, aby sa z Kuby stalo jedno veľké kasíno pre americkú mafiu. Bežný život Kubáncov sa za Castra, v porovnaní s tým, čo im ponúkal Batistov režim, v mnohých oblastiach skutočne zlepšil. Kubánske zdravotníctvo a vzdelávací systém nie sú nijaké výmysly. Radikálne zníženie dojčenskej úmrtnosti je tiež vecou štatistík, nie ideológie. Rovnako je napríklad faktom, že zo štyridsaťpercentnej negramotnosti za Batistu sa za Castra Kubánci dopracovali k prakticky stopercentnej gramotnosti.
Lenže faktom je aj to, že prvú polovicu svojej 49-ročnej vlády vládol Fidel osobne dekrétmi a druhú polovicu strávil na čele troch najvýznamnejších politických inštitúcií v štáte: bol prezidentom štátu, prezidentom rady ministrov aj prvým tajomníkom kubánskych komunistov. „Diktatúra proletariátu“ je napokon vždy len diktatúrou. Na „ostrove slobody“ nie je prípustná politická opozícia, slobodná kultúra ani slobodná tlač. Kritici režimu sú „preventívne“ zatýkaní a držaní vo väzbe z politických dôvodov.
Politika embarga bola nielen likvidačná pre milióny Kubáncov. Bola aj hlúpa, pretože v konečnom dôsledku akurát Castrovcom umožňovala v očiach svetovej verejnosti zdôvodňovať porušovanie ľudských práv na Kube. Romantický mýtus revolúcie, ktorý poslúžil na začiatku pri posunutí Kuby vpred, posledné desaťročia slúžil už iba na to, aby jej ďalší krok vpred nedovolil. A zatiaľ čo na Západe sa z kubánskej revolúcie stal výhodný biznis (myšlienkový i materiálny), Kubánci sa mali najesť z hrdosti na to, ako pokorili amerického Goliáša, a tešiť sa z vášnivých prejavov svojho lídra. Čo, pravdaže, neznamená, že tá hrdosť nemôže byť autentická. Na pocite zmaru z konfrontácie mýtu a reality to však nič nezmení.
Kuba sa po Fidelovi skôr či neskôr niekam ďalej pohne. Môžbyť aj niekam do katastrofy. Svoj podiel na tom však bude mať i muž, ktorý takmer tri štvrtiny svojho života strávil tým, že jej bránil pohnúť sa pod jeho vedením.