Norbert Hofer nie je fašista a sotva ho možno označiť aj za „rakúskeho Trumpa“, ako sa to v prostredí mediálnych skratiek ponúka. Lenže vo svete politických skratiek platí, že ak sa tento kandidát Slobodnej strany Rakúska (FPÖ) stane v nedeľu prezidentom, bude to ďalší impulz pre všetkých európskych politických extrémistov, z ktorých si mnohí označenie fašisti zasluhujú oprávnene a ktorí privítali zvolenie Donalda Trumpa ako potvrdenie správnosti ich vlastných metód a cieľov.
Krajnej pravici sa darí vštepiť do hláv voličov, že za ich trápenia nemôžu konkrétni politici , ale spoločenský poriadok. Riešením preto nie je striedať politikov a strany, ale povaliť celý spoločenský konsenzus.
Napokon Hofer sám sa do Trumpa v záverečnej časti kampane tak trochu štylizoval. Napriek tomu, že on sám je straníckym kandidátom par excellence, voličom sugeroval paralelu svojho boja proti „rakúskemu establišmentu“ a raketového nástupu celebritnej hviezdy amerických reality šou D. Trumpa.
To však nie je podstatné, práve tak ako pre realitu Európy prestáva byť podstatné to, čo bude vlastne Trump robiť a nerobiť. Podstatné sú skratky, ktoré sa európskej krajnej pravici darí vštepiť do hláv masám voličov: za ich trápenia podľa nich nemôžu konkrétni politici a konkrétne strany, ale spoločenský poriadok ako taký. Riešením preto nie je striedať politikov a strany, ale povaliť celý spoločenský konsenzus.
Podobná motivácia môže v Taliansku odrovnať stredo-ľavého premiéra Mattea Renziho. Ten spojil osud svojej vlády s výsledkom referenda, ktorého cieľom je oklieštiť právomoci Senátu, ktorý podľa neho neúnosne blokuje legislatívu.
Vyhlásením, že v prípade neúspechu plebiscitu odstúpi z funkcie, premiér umožnil svojim protivníkom rozpútať kampaň o „vzbure proti establišmentu“. Na čele kampane stojí Hnutie piatich hviezd populistu Beppeho Grilla, ktorý sa tiež hlási k Donaldovi Trumpovi ako k predzvesti svojich vlastných úspechov.
Vec je ešte komplikovanejšia. V prípade, že referendum neuspeje, Renzi končí, čo sa môže skončiť katastrofou pre eurozónu. V takom prípade však tiež zostane zablokovaná iná Renziho reforma: podľa nej by strana, ktorá nominálne zvíťazí vo voľbách, mala zaručenú i väčšinu v parlamente.
Práve z toho by pritom mohlo po ďalších voľbách ťažiť Hnutie piatich hviezd, ktoré je dnes druhou najsilnejšou stranou v Taliansku. Ak teda Renzi v nedeľu prehrá, ani po voľbách o rok sa populisti možno do vlády nedostanú. Ak vyhrá a pretlačí svoje zákony, možno im do vlády sám otvorí dvere.
Čo len podčiarkuje poznatok, že tak ako desaťročia trvajúce dvojvládie ľudovcov a socialistov v Rakúsku a neprehľadné manévre politického stredu v Taliansku, politický mainstream v Európe má na vzostupe populizmu a extrému svoj nezanedbateľný vlastný podiel. Trump je toho len maskotom.