Aj keď k štandardizovanému testovaniu môžeme mať výhrady, pokračujúci negatívny trend je alarmujúci. Krajina, ktorá nemá žiadne nerastné bohatstvo, má svoj kapitál v ľuďoch. Mrhať týmto kapitálom je nezodpovedné.
Obrovskou výzvou pre rezort školstva je naštartovanie reforiem, ktoré umožnia, aby deti zo slabších rodín dosahovali rovnaké študijné výsledky ako ich „šťastnejší“ rovesníci. Štartovacia čiara, ktorou je základná škola, musí byť pre všetkých rovnaká.
Ak by sme aktuálne výsledky testovania PISA mali zhrnúť do jednej vety, tak s vedomosťami našich žiakov to vo všeobecnosti ide dolu vodou, najlepších je stále zhruba rovnako, no výrazne stúpa počet najslabších. A len vďaka tomu, že členmi OECD sú aj krajiny ako Turecko a Mexiko – sme sa neocitli na úplnom dne…
27 rokov po nežnej revolúcii sa už nemôžeme vyhovárať na postkomunistické dedičstvo – príklady Poľska, Slovinska a predovšetkým Estónska ukazujú, že aj transformujúce sa krajiny dokážu deťom poskytnúť kvalitné vzdelanie.
Niečo zjavne robíme zle. To, že do školstva dávame takmer najmenej prostriedkov z celej OECD, je už obohratá pesnička. Vo väčších mestách len ťažko pritiahneme do škôl niekoho, komu učiteľský plat vystačí ledva na nájomné. Plošné zvýšenie je len prvým krokom, po ktorom by malo nasledovať diferencované odmeňovanie v závislosti od kvality vykonanej práce.
Peniaze však nie sú všetko. Ako upozorňuje štúdia, napriek tomu, že v rámci OECD za posledných desať rokov došlo k 20-percentnému navýšeniu prostriedkov na jedného študenta, iba v 12 zo 72 porovnávaných krajín sa to odrazilo aj v lepších výsledkoch. Konkrétne Spojené štáty vynakladajú na školstvo takmer najviac, no zjavne neefektívne, lebo napríklad v matematike dopadli americkí žiaci horšie ako slovenskí.
Závažné je najmä to, že Slovensko sa stále zaraďuje medzi krajiny s relatívne vysokou mierou vplyvu socioekonomického zázemia na výkon žiaka. To znamená, že rozhodujúce sú vzdelanie a príjem rodičov – deti doktorov sa tak s najväčšou pravdepodobnosťou stanú opäť doktormi a deti inžinierov zasa inžiniermi. Náš školský systém nedokáže zabezpečiť sociálnu rovnosť vo vzdelaní.
Výsledkom je zväčšujúci sa podiel žiakov v tzv. rizikovej skupine (tých s najslabšími výsledkami). Obrovskou výzvou pre rezort školstva sa tak stáva naštartovanie reforiem, ktoré umožnia, aby deti zo slabších rodín dosahovali rovnaké študijné výsledky ako ich „šťastnejší“ rovesníci.
Štartovacia čiara, ktorou je základná škola, musí byť pre všetkých rovnaká. Hoci náš môže tešiť, že žiaci 8-ročných gymnázií dosahujú porovnateľné výkony ako svetová špička, je to málo. Spoločnosť je ako pelotón, a ten sa posudzuje podľa výsledku toho posledného.