Takýto prístup nie je v našich končinách ničím výnimočný, výnimočné je skôr to, že za toto „bačovanie“ ho stihol trest. Aj keď rozsudok nie je právoplatný, za porušenie povinností pri správe cudzieho majetku mu hrozí väzenie jeden rok s dvojročnou podmienkou.
Matica sa po nežnej revolúcii stala platformou zakomplexovaných nacionalistov a zároveň dojnou kravou pre rôzne indivíduá, ktoré sa na verejnosti hrdo búchali do pŕs, akí sú hrdí Slováci, no pritom potichúčky „investovali“ tak, že dnes sa už nik nevie dopátrať, kde vlastne všetky tie peniaze (z národnej zbierky, ale aj iné) vlastne skončili.
Suma 200-tisíc eur, za ktorú Markuš prevzal dlh Matičného fondu, je v celkovom kontexte toho, koľko sa v Matici za tie roky prešafárilo, možno „zanedbateľná“ čiastka.
Oveľa väčší problém je, že táto „verejnoprávna ustanovizeň“ od Ministerstva kultúry každý rok dostáva dotáciu vo výške takmer 1,5 milióna eur, pričom samotná Matica pokrýva svoj rozpočet z vlastných príjmov menej ako z 10 percent. Hovoríme o tej Matici, ktorá dostala od Vladimíra Mečiara v 90. rokoch modernú tlačiareň za korunu!
Nuž, ak chce rozvíjať a upevňovať slovenské vlastenectvo, prebúdzať a umocňovať národné povedomie Slovákov, organizovať Dolnozemské klbasiády a stvárať rôzne pestvá, prosím, ale za vlastné, lebo má zjavne dosť vlastných zdrojov. Potom by možno aj lepšie vedela hospodáriť a nemusela by nahrádzať funkciu „požičovne“.