Prázdne primadony

Oj, aké škodoradostné chorály zneli Slovenskom v utorok, keď sa Radoslav Procházka s konečnou platnosťou dozvedel, že neuspel pri kandidatúre na post sudcu Všeobecného súdu Európskej únie v Luxemburgu!

, 14.12.2016 08:00
debata (12)

Niektorí jeho bývalí spolupútnici hovoria o sudoch horkosti, ktoré treba vypiť až do dna, iní zasvätene dodávajú, že veď ten Procházka na to aj tak nikdy nemal.

Problém nie je v tom, na čo Procházka mal a nemal. Problém spočíva v tom, že hoci jeho príbeh zdanlivo vyčnieva nad iné (aj vďaka neprirodzenej teatrálnosti vo vystupovaní hlavného protagonistu), Slovensko je takých príbehov plné. Kult nových tvárí a lídrov, ktorých politická kariéra pripomína predvianočné kampane mobilných operátorov, nesie svoje ovocie. Dokážu pritiahnuť davy ľudí, čo im dáva mandát rozhodovať o štáte a jeho budúcnosti. Vo chvíli, keď príde na lámanie chleba, sa však nemajú o čo oprieť. Hoci obyčajne mávajú milión manažérskych nápadov, ktoré si mýlia s politikou, sú politicky prázdni. Svoje preferencie dokážu pomenúvať iba s ohľadom na tváre na slovenskej politickej scéne. Rozloženie scény sa tak odvíja od toho, ako blízko či ďaleko sa dotyční cítia byť od Roberta Fica, Richarda Sulíka či Andreja Kisku.

Ideológiu, ktorej nerozumejú a o ktorej si myslia, že ju nepotrebujú a nemusia o nej ani uvažovať, väčšinou „riešia“ hlbokomyseľnými úvahami o tom, že ideológie sa už prežili – čo sú, mimochodom, úvahy aspoň také staré, ako rodičia podaktorých z týchto mysliteľov. Fungovanie štátu si predstavujú ako organizovanie firmy, v ktorej všetko závisí od toho, či šéf nie je idiot.

Lenže štát a demokracia nie sú riaditeľné firemnými poradami. Na druhej strane, úlohou politikov nie je ani prichádzať neustále s víziami ako karikatúry biblických prorokov. Štát potrebuje byrokraciu a deväťdesiat percent politiky tvorí komunikácia s ľuďmi na jednej a byrokraciou na druhej strane. Zvyšok by malo tvoriť v prvom rade zlaďovanie všemožných záujmov všemožných skupín, ktoré nie sú povinné byť lojálne k politickému vedeniu ani k sebe navzájom. Zbožšťovanie štátu je ilúzia, ktorá sa končieva krvavými konfliktmi. Jeho zrazenie na úroveň supermarketu zasa rozbíja spoločnosť na množstvo v nekonečnom konflikte žijúcich atomizovaných jednotiek.

Obyvatelia štátu si neplatia politikov preto, aby mohli každý druhý deň dumať nad stavom ublíženého ega nejakého pajáca z bilbordov. Platia si ich preto, aby štátna byrokracia pracovala v ich prospech a aby platilo aspoň všeobecné povedomie o tom, prečo sú niektoré veci takto a iné veci zasa tak.

Ako do takejto predstavy zapadajú rôzne postavičky našej scény, počnúc šéfom nášho parlamentu a končiac trebárs tým Procházkom? Ako do nej zapadajú strany bez akéhokoľvek iného dôvodu existencie, než priviesť k veslám novú várku kšeftárov alebo jurodivých vizionárov? Nijako. Aj to je jeden z dôvodov, prečo na okraji scény stoja tí, čo dobre vedia, že ideológia je dôležitá. A čakajú na svoju chvíľu.

© Autorské práva vyhradené

12 debata chyba
Viac na túto tému: #Radoslav Procházka
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy