Od Andreja Kisku sa takéto schovávačky považujú za nepotrebné. On si svojich ideových spriaznencov pozýva do reštaurácie v Bratislave či Poprade. Tam sa vlastne končia jeho právomoci v zahraničnej politike. Ak neberieme do úvahy nenáležité vyjadrenia ohľadom kvót prijatia utečencov do krajín visegrádskej štvorky, ktoré okrem niekoľkých našich „analytikov“ nik nebral vážne.
Podobne ako Kiskove sľuby pred prezidentskými voľbami pred dva a pol rokom. Do čoho všetkého sa chystal zasiahnuť v reformách zdravotníctva, školstva a vymožiteľnosti práva? Nezasiahol ani raz.
Ako ho na to upozorňovali, nemá na to kompetencie, prostriedky a zrejme ani odvahu. Akurát brzdením vymenovania troch členov Ústavného súdu tvrdošijne sťažuje činnosť tejto dôležitej inštitúcie s dôsledkami pre súdnictvo.
Nie sú to však iba ústavné predpoklady, ktoré spochybňujú prvú polovicu funkčného obdobia prezidenta. Ak nemá právo na zákonnú iniciatívu, mal by mať aspoň prirodzenú osobnú autoritu a zdravú ambíciu zhromažďovať okolo seba odborníkov, ktorí by mu vedeli poradiť a nie iba verklíkovať frázy medzinárodného práva.
Post predsedu novej strany, ktorá by dokázala rozhýbať pravicové prostredie a potlačiť v ňom extrémistické sily, môže priniesť určité pozitívum. Ak sa však má, naopak, zachraňovať nevýrazný prezident tým, že z neho spravia aj straníckeho lídra, tak to povedie k ešte hlbšiemu rozčarovaniu ľudí z politického vývoja.