Tento neobvyklý povojnový precedens (v roku 1940 z pochopiteľných dôvodov rozpustili Mosleyho Britskú úniu fašistov) vyvoláva otázku, či by ostrovný príklad nemali nasledovať aj ostatní.
V situácii, keď sa extrémna pravica posilňuje v celej Európe a predstavuje hrozbu pre demokraciu, takýto zákaz nie je prejavom slabosti demokracie, ako sa niektorí domnievajú, ale prezieravosti. Preventívne opatrenie namierené proti tým, ktorí sa nijako netaja, že chcú zlikvidovať demokratický poriadok, má svoje opodstatnenie.
Dôležité je, aby hnutia a strany, ktoré sa stavajú otvorene nepriateľsky k demokracii, boli postavené mimo zákona už v samotnom zárodku. Keď zasadnú do parlamentných lavíc, je už neskoro. Potom sa už novodobí Goebbelsovia môžu iba smiať, akí hlúpi sú demokrati, keď financujú ich činnosť…
Práve z tohto dôvodu v minulosti napr. Spolkový ústavný súd v Karlsruhe zakázal neonacistickú stranu (1952) a neskôr aj komunistickú (1956), keďže v tom čase ich považovali za vážnu hrozbu pre mladú demokraciu. Hoci zákaz obmedzuje voľnú súťaž o hlasy voličov, asi len ťažko možno tvrdiť, že by tento krok zhoršil kvalitu demokracie v Nemecku. Práve naopak.
K tomu, že extrém sa im darilo držať na uzde, však prispeli najmä politici – lebo tam, kde ľudia prestávajú veriť v demokraciu a narastajú u nich obavy, sa darí extrému.