Keď Kaczyńského vláda minulý týždeň navrhla obmedziť počet reportérov, ktorí by dostali parlamentnú akreditáciu, a tiež počet televíznych staníc s prístupom do parlamentu, skupina opozičných lídrov a poslancov na protest zablokovala rokovaciu sálu dolnej komory Sejmu. Nato sa vládni poslanci zišli v menšej miestnosti, kde hlasovali o štátnom rozpočte na budúci rok.
Odpoveďou na chystané obmedzenie prístupu médií k činnosti vlády a spomínané, podľa opozície protiústavné, hlasovanie o rozpočte boli masové demonštrácie najprv vo Varšave a cez víkend aj v iných poľských mestách. Opozícia požaduje odchod maršalka Sejmu Mareka Kuchcińského z funkcie a nové hlasovanie o rozpočte. Protesty, ktoré premiérka Beata Szydlová označuje za nezodpovedné a škandalózne, sa však odohrávajú na pozadí inej, pre Poľsko možno ešte osudovejšej drámy.
Ako každý autokrat, zaprisahávajúci sa navonok vôľou ľudu a národnými záujmami, Kaczyński je vedený najmä osobnými pohnútkami. Nikdy nezabudol, ako jeho krátkodychej vláde spred desiatich rokov bránil v jej ideologickom ťažení poľský ústavný súd. Tentoraz, po úspechu jeho PiS v parlamentných i prezidentských voľbách, sa rozhodol nič neponechať náhode.
Najprv prezident Andrzej Duda nevymenoval ústavných sudcov, ktorých vybrala ešte predchádzajúca vláda, a kabinet vzápätí dodal svojich vlastných. Nasledovala „reforma“, ktorej cieľom bolo eliminovať vplyv doterajších sudcov a predsedu súdu Andrzeja Rzeplińského.
Szydlovej vláda medzitým sabotuje ich prácu tým najtrápnejším spôsobom: rozhodnutia súdu, ktoré nepasujú do kariet Kaczyńského strany, jednoducho nevydáva v zbierke zákonov. Keď mal súd hlasovať o nástupcovi Rzeplińského, ktorému práve vypršal mandát, vládni nominanti medzi sudcami odišli na PN, takže súd znefunkčnili. Vládna väčšina nato prijala zákon, podľa ktorého šéfa ústavného súdu „dočasne“ dosadí prezident a vláda.
Dnešná kríza v Poľsku názorne ukazuje, čo v skutočnosti znamená Kaczyńského či Orbánova „kontrarevolúcia“, ktorú by chceli naordinovať celej Európe, ale aj to, ako bude vyzerať každá vláda, ktorá sa im bude chcieť podobať.
To prvé, po čom títo vzývači vôle ľudu a národa idú, nie sú sociálne či ekonomické nerovnosti brániace ľuďom naplno rozvinúť svoj potenciál. Prvé, po čom idú, sú demokratické brzdy a protiváhy, ktoré im samotným bránia získať v štáte absolútnu moc. A keď ju budú mať, k existujúcim nerovnostiam akurát pridajú ďalšie: štátom posvätené nerovnosti pohlaví, etník a svetonázorov. Ako všetci mizerní vládcovia v histórii pred nimi.