Takmer 250 rokov starý mechanizmus voliteľov, ktorý bol prijatý preto, aby severné štáty nemohli jednoducho prehlasovať južné, umožnil tentoraz nástup Donalda Trumpa. Štyridsiatym piatym prezidentom sa stane človek, ktorým by Južania v 18. storočí najskôr opovrhovali pre jeho životný štýl, mohol by im však imponovať svojou rétorikou.
Je prekliatím demokracie, že keď sa nejaký líder zaprisaháva vôľou ľudu a „skutočnými hodnotami“ kultúry a spoločnosti, obvykle vzýva všetko to, čo je v ľuďoch najhoršie. Nie to, čo ich spája, ale to, čo ich rozdeľuje do nezmieriteľných táborov. Nie empatiu k druhým, no ingorantstvo a falošnú hrdosť na veci, o ktoré sa nijako nepričinili (farba pokožky je najkrikľavejším, nie však jediným príkladom).
To, čím zaimponoval davom v predvolebnej kampani je však iba jedna stránka Donalda Trumpa. Druhou – a oveľa dôležitejšou – stránkou je, že nikto nevie, čo všetko zo svojich mítingových výplodov myslel vážne, a čo boli len „také predvolebné rečičky“. Otázka je, či to vie on sám. Zdá sa, že ani veľmi nie, pretože Trump je v prezidentskom úrade pripravený robiť iba to, čo vyhovuje jemu osobne.
Od chvíle, keď táto bohatá hviezda reality show zvíťazila takpovediac na body nad Hillary Clintonovou, majú jeho poradcovia a členovia štábu plné ruky práce s vysvetľovaním, prečo je po voľbách odrazu všeličo úplne inak ako pred nimi. A tak, keď Clintonovú, ktorú len o pár dní skôr posielal do väzenia a spoločne s davmi skandoval „zavrieť ju!“, po voľbách vychválil do neba ako skvelú političku a výnimočnú súperku, jeho štáb ho spolu s väčšinou médií začal chváliť za jeho „rozvážnosť“. Namiesto toho, aby z toho vyšiel ako nezodpovedný hňup, ktorý je v mene okamžitého zisku ochotný podnecovať tragédiu (v krajine s bohatou tradíciou politických atentátov) a keď dosiahne svoje, tvári sa, akoby na svete nebolo nič prirodzenejšieho.
Svoj kabinet tento „bojovník" proti establišmentu zaplnil milionárskymi predstaviteľmi veľkofiriem a finančných kruhov, vrátane hneď niekoľkých z nechvalne známej banky Goldman Sachs. Múr na hranici s Mexikom už možno bude len plotom, a aj to možno nie na celej hranici. George Soros už zrazu nie je liberálny démon, ktorý chce rozvrátiť svetový poriadok, a tak ďalej.
Ťažko povedať, čo je horšie. Líder, ktorý tresne hocijakú nehanebnosť, keď vidí, že sa tým odvďačí rozvášnenému davu, alebo ten dav, ktorý sa ani v najmenšom nepozastaví nad tým, keď sa líder vzápätí s úsmevom dištancuje od všetkého, čo im natĺkol do hláv. Dohromady je to však smrtiaca kombinácia.
Ako poraziť šíriace sa hnutie, ktorému nielenže nezáleží na faktoch, ale ktoré otvorene faktmi pohŕda? To bude ústredná otázka roku 2017. Roku, v ktorom sa Trumpov úspech pokúsia napodobniť jeho európski obdivovatelia.