Mnohí z novinárov a politikov, ktorí hnedé nebezpečenstvo nonšalantne roky prehliadali a antifašizmus prenechávali „ľavicovým extrémistom“, sa odrazu začali pretekať v plamenných prejavoch proti extrémistom pravicovým. V skutočnosti to však bol iba jeden z prejavov väčšej krízy.
Prezident mal pravdu, keď v júni parlamentu pripomenul, že koaličná vláda by sa nemala spoliehať na to, že k nej neexistuje reálna politická alternatíva, a „demokratická“ opozícia zasa na to, že tou alternatívou musí byť práve ona. Celá scéna dostala vo voľbách vážne varovanie: ak sa nedokážu na normálnom fungovaní štátu dohodnúť politické sily, ktoré ctia pravidlá demokracie, na okraji čakajú pripravení jej hrobári.
Vôľu voličov treba rešpektovať, lenže s fašistami ostatní spolupracovať nesmú. Je normálne nehlasovať s nimi v parlamente, ako sa to už stalo – aj niektorým poslancom Smeru, ktorý si inak zakladá na antifašistických tradíciách. Nenormalizovať ich plytkými „analýzami“ ich programu, ako sa to stalo šéfovi SaS Richardovi Sulíkovi. Nepreberať ich témy a slovník v nádeji, že sa tým preberú ich voliči. Jediným odkazom pre voličov by malo byť to, že extrémisti môžu využívať výhody demokracie, nikto však s nimi nebude spolupracovať pri ich ničení.
Ak by mal byť jediným problémom nástup banskobystrického župana a jeho party do Národnej rady, bolo by to ešte jednoduché. Ďalšie kreslá v parlamente efektívne „blokuje“ ďalší subjekt, Sme rodina, vedený človekom, o ktorom sa v policajných archívoch píše ako o pomocníkovi pašerákov tvrdých drog. Samozvaní mystici, bývalé priateľky a indivíduá s nejasným pozadím. Ak k tomu pridáme fakt, že jadrom „demokratickej opozície“ má byť Igor Matovič, ktorý ani len nepredstiera, že by mal nejaký program, a spomínaný Sulík, ktorý svoju stranu úspešne vedie do európskej spoločnosti AfD a UKIP, obraz je hotový.
Každá vláda má alternatívu, a teda aj tá, ktorá vzišla z marcových volieb. Len tá alternatíva je buď zlá, alebo ešte horšia. Na vládu sa tak nevyvíja skutočný tlak (Matovičove happeningy takým tlakom nie sú) a vidno to. Trebárs na rastúcom hrebienku šéfa SNS, ale aj v neochote Smeru postaviť sa čelom problémom vo vlastnej strane.
Vláda ako taká pritom zatiaľ funguje napodiv dobre. V makroekonomickej oblasti jej prakticky niet čo vyčítať a už prvý polrok jej fungovania priniesol napríklad exekučnú reformu či zlepšenie protischránkového zákona. Problémy, ktoré treba riešiť v roky zanedbávaných a poškodzovaných rezortoch, sú otázkou politických priorít, a teda debaty.
Ak je s kým debatovať. Nástup ĽS NS bol len jedným politickým momentom tohto roka. Druhým je faktický zánik vládno-opozičného dialógu.