Ukázalo sa však, že sa tento obrovský moloch ani za deväť mesiacov nedá prepriahať tak, aby sa vydal cestou, akou má ísť.
Iste, všetky ministerské konštrukcie, zložité finančné vzťahy a rozvojové plány stoja a padajú najmä na peniazoch. Ale táto komplikovaná zložka spoločnosti musí mať aj čosi navyše, čo ju drží nad vodou: odbornosť zamestnancov, dôraz na personálnu politiku, humanizmus vo vzťahoch k pacientom.
Ekonomika štátu po rokoch odriekania sa začína dvíhať a tak ministerskí úradníci môžu hovoriť aj o výstavbe nových nemocníc, o dovoze najmodernejších prístrojov. A vnútrorezortná kríza sa presúvala práve do oblasti „ľudskej“.
Slovenskému zdravotníctvu vážne začínajú chýbať odborníci, nielen špičkoví, ale na všetkých úrovniach a vo všetkých regiónoch. Dnes už je jasné, že dochádzajúci pracovníci z Ukrajiny túto situáciu nezachránia. Samozrejme, že to nevyrieši ani samotné ministerstvo. Tu si musí vyhrnúť rukávy štát, vláda, školstvo, štátna kasa…
Od ministra Druckera je sympatické, že hoci služobne patrí medzi najmladších členov vlády, už po deviatich mesiacoch sebakriticky predstavuje audit svojho úradu. Pritom zdravotníctvo patrí medzi najcitlivejšie miesta (nielen) slovenskej populácie.
Od jeho (ne)úspechov závisí aj celková pohoda ľudí. Preto mu treba držať palce. Nie pre radosť ministra či premiéra, ale pre to, aby bola pokiaľ možno drvivá väčšina spoločnosti spokojná s kvalitou poskytovania zdravotnej starostlivosti.