Komplikované dedičstvo

Rozlúčkový prejav prezidenta Spojených štátov Baracka Obamu v Chicagu v mnohom pripomínal osem rokov jeho pobytu v Bielom dome. Bola to inteligentná i emocionálna, celkovo povznášajúca reč. Vzápätí po nej však prichádza nevyhnutná otázka: No dobre. A teraz, aká je realita?

11.01.2017 22:00
debata (1)

Nástup Baracka Obamu po ôsmich rokoch Georgea W. Busha bol pre Spojené štáty historickým medzníkom. Prvý americký čierny prezident v histórii porazil kampaň, v ktorej sa jeho protivníci striedavo pokúšali dokázať, že je buď komunista, alebo islamský terorista, ktorý sa navyše ani nemôže stať prezidentom USA, pretože sa narodil v cudzine (na šírení tejto lži sa vtedy okrem iných výrazne podieľal istý Donald Trump).

Obamovo víťazstvo uprostred irackého dobrodružstva a na začiatku ekonomickej krízy sa vnímalo bezmála ako zázračný obrat k lepšiemu. Podobne dnes, pri pohľade na človeka, ktorý ho už onedlho v Bielom dome vystrieda, sa Obamových osem rokov môže javiť ako stratený zlatý vek. Lenže Obamov odkaz je komplikovanejší. Bolo príjemné vidieť, že najmocnejším mužom na zemeguli je pre zmenu niekto inteligentný a so srdcom na správnom mieste. Jeho prejavy boli inšpirujúce a jeho plány boli v prospech celku. Problém však nebol v tom, čo Obama hovoril či plánoval. Problém bol v tom, k čomu napokon dospel v realite.

Americká ekonomika sa pozviechala, no o čosi menej sa pozviechali Američania. Najmä tí, ktorých už predchádzajúce dekády urobili zraniteľnými a ktorých otras z roku 2007 poslal na kolená. Mnohí z nich volili Trumpa. Často preto, lebo videli, že politika zostala aj za Obamu v rukách presne tých istých cynických prospechárov, ktorí ju do krízy doviedli: Trumpove heslá proti establišmentu boli falošné, vyjadrovali však skúsenosti miliónov Američanov zo „zhrdzaveného pásu“ krajín stredozápadu.

Reforma, ktorá mala podľa vzoru vyspelého sveta priniesť dostupnú zdravotnú starostlivosť desiatkam miliónov ľudí, bola poznačená toľkými kompromismi, že republikáni dnes môžu celú vec zničiť doslova za tri dni. Priepastné rozdiely v príjmoch ľudí ďalej pretrvávajú a fakt, že to vo svojej rozlúčkovej reči priznal sám Obama, jeho podiel viny nezmenší.

Doma sabotoval vlastné snahy o zmenu márnym „budovaním mostov“ k republikánom, ktorí sa medzitým radikalizovali až takmer na úroveň krajnej pravice. V zahraničí jeho politike chýbala pointa. Na každú zmluvu s Iránom existuje jedno nezavreté Guantánamo, reštart vzťahov s Ruskom sa skončil fiaskom, „červená čiara“ narysovaná Bašárovi Asadovi nezabránila krviprelievaniu v Sýrii. Tzv. ISIS vznikol aj vďaka Obamovej podpore irackému premiérovi Núríovi Málikímu vtedy, keď rozdúchaval sektárske rozbroje, a mocnel vtedy, keď Obama odmietol Málikímu pomôcť hasiť požiar, ktorý spoluzakladal.

Kompromisy sú cnosťou vždy len do chvíle, keď začínajú byť hlúpe. Obama odchádza s takmer 60-percentnou podporou, jeho podpora však nedokázala presvedčiť dostatok voličov o kvalitách Hillary Clintonovej. Prezident Trump je do istej miery súčasťou jeho politického dedičstva. A to je smutné.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #USA #Barack Obama #prezident USA