Pomôžme si extrémnym príkladom. Fyzická eliminácia fanatikov Daeš, ktorí už beznádejne prekročili hranice ľudskosti, je väčšinou jediným možným riešením. Tým, že XY zmizne z povrchu zemského, bude na Zemi o jedného nebezpečného šialenca menej – zároveň sa mu však takto plní jeho najvyšší cieľ: zomrieť ako „mučeník“ a odísť rovno do raja. Aby hrozba zmizla natrvalo, muselo by sa predísť tomu, aby sa na jeho mieste neobjavili ďalší adepti na pochybné mučeníctvo. A na to popravy nepostačia.
Čo to znamená v našom prípade? Naše represívne zložky musia nepochybne prestať zatvárať oči nad fašistickou propagandou. Ich úlohou je vymáhanie zákonnosti a slovenské zákony boli v otázke šírenia nenávisti k rôznym skupinám ľudí vždy dostatočne jasné. Ich súčasné rozširovanie a spresňovanie bolo vynútené v prvom rade nečinnosťou polície a prokuratúry – ich výhovorkami a ich zahmlievaním podstaty. Nie tým, že by azda doteraz bolo na Slovensku normálne posielať niekoho pre jeho pôvod alebo jeho názory (zatiaľ) verbálne na šibenicu či do plynu.
To je však ešte málo na to, aby sme „ubránili demokraciu“. Na obranu demokracie nepostačí algoritmus na vyhľadávanie extrémizmu vo virtuálnom svete jednotiek a núl. Na to, aby sa frustrácia ľudí zo systému, ktorý im nedal šancu, nespájala s nenávisťou k demokracii, musí sa napríklad rozbiť stará lož, podľa ktorej je takýto systém synonymom demokracie. Slobodný trh a fetiš inštitútu vlastníctva sa znášajú s demokraciou práve tak, ako sa znášajú aj so zhadzovaním opozície z helikoptér. Podľa niektorých sa s tým druhým znášajú dokonca o čosi lepšie ako s tým prvým.
U nás sa tá lož prejavila napríklad vtedy, keď sa kedysi pravica automaticky vyhlásila za garanta ľudských práv – a zožrali jej to nielen jej obdivovatelia (a klientela jej ekonomickej politiky), ale aj mnohí jej odporcovia. Ktorým tá lož vošla pod kožu tak hlboko, až sú dnes očarovaní najvyšším šéfom ruskej nacionalistickej oligarchie a sponzorom európskej krajnej pravice. Iba preto, lebo ani on nemá rád západnú demokraciu.
V prostredí neúcty a odcudzenia nemôže potom byť až také prekvapujúce, keď ľudia, ktorých starosti pre garantov práv a slobôd nikdy neboli dosť sexy, vylievajú so špinavou vodou i dieťa a hlasujú proti svojim vlastným záujmom. Chudoba a nevzdelanosť, samozrejme, neospravedlňujú podľahnutie fašistickému vábeniu. Vzdelanie a materiálny dostatok zasa neospravedlňujú pohŕdanie polovicou populácie.
A veci sú ešte zložitejšie. Zatiaľ čo väčšina kultúrnych a ekonomických elít podpisovala za vojny sľuby vernosti trápnej a podlej farskej republike, jednoduchí dedinčania podporovali ozbrojený odpor v horách a za cenu vlastných životov zachraňovali svojich blížnych, ktorých režim vyhlasoval za neľudí. Kto bol naozaj elita a kto luza?
Ani keď budú všetci fašisti za mrežami, hrozba fašizmu nebude zažehnaná.