Na jeseň 2013 bol v každom samosprávnom kraji predseda buď zvolený rovno v prvom kole volieb, alebo bol v druhom kole za predsedu zvolený práve ten kandidát, ktorý bol víťazom prvého kola. A v každom kraji, v ktorom sa konali obe kolá, prišlo v druhom kole k urnám celkovo menej voličov ako v prvom. Argument o nepotrebnosti druhého kola volieb šéfov VÚC by už nemohol byť silnejší. Nebyť jedného kraja, v ktorom to neplatí.
V Banskobystrickom kraji v druhom kole nezvíťazil víťaz prvého kola. V prvom kole tam zvíťazil Vladimír Maňka, ktorý získal takmer 61-tisíc hlasov, lenže v druhom kole v úlohe „vreca zemiakov“ zlyhal. Nielenže ho v ňom predbehol Marian Kotleba, ktorý pozbieral viac ako 71-tisíc hlasov, ale on sám v druhom kole získal takmer o 4-tisíc hlasov menej ako v kole prvom! Banskobystrický kraj sa vymkol aj zo štatistiky účasti. Kým k prvému kolu tam prišlo 24,59 percenta voličov, druhé kolo prilákalo 24,61-percentnú účasť. Pravda, bolo to iba o kúsok, ale predsa len viac ako v prvom kole, čo z tohto kraja urobilo výnimku aj v tejto disciplíne.
Za Maňkovu prehru nemohla existencia druhého kola. V Banskej Bystrici prehral kandidát, ktorý ako jediný z víťazov prvého kola nebol schopný prilákať do druhého kola nieže viac, ale ani len aspoň toľko voličov ako v prvom kole. Prehral, pretože jeho výhru považovala za úplnú samozrejmosť jeho vlastná strana, takže „odflákla“ kampaň, a preto, lebo časť pravice neskutočne hlúpo odmietla podporiť „smeráka“ hoci aj proti fašistom. Nehovoriac, že prehral aj preto, lebo on sám bol prakticky neviditeľný.
Fašistov treba poraziť výberom kandidátov, volebných tém a spoluprácou všetkých demokratických síl.
Je isto lákavé pomyslieť si: No moment, keby nebolo druhé kolo, Maňka by bol vyhral už v prvom kole a dnes by sme sa nemali o čom baviť. Áno, to mohlo platiť v roku 2013, nie však už dnes. Nie náhodou Kotleba v druhom kole takmer strojnásobil počet svojich voličov oproti prvému kolu. Prvé kolo im ukázalo, že víťazstvo je možné, a to vždy bol aj bude pre extrémistov ten najsilnejší mobilizačný impulz.
Stalo sa presne to, čoho sme sa vtedy obávali: z 26-tisíc hlasov v prvom kole urobili fašisti 71-tisíc v druhom kole – a v priebehu ďalšieho dva a pol roka vyše 200-tisíc, ktoré ich priviedli do Národnej rady. Oni už nijaký mobilizačný moment nepotrebujú, oni sa už presvedčili, čo všetko je možné.
O usporiadaní regionálnej samosprávy sa dá diskutovať donekonečna, a rovnako sa dá diskutovať o tom, kedy sa majú konať voľby do orgánov VÚC a akú majú mať podobu. Len si prepánajána nenahovárajme, že to má niečo s potláčaním hrozby pravicového extrému.
Žiadne technické čáry-máry nepomôžu. Fašistov treba poraziť výberom kandidátov, volebných tém a spoluprácou všetkých demokratických síl. Vládnu zle, korupčne a chaoticky, a navyše sú i nositeľmi civilizačnej hrozby, o ktorej výrečne hovoria učebnice dejepisu. O tom treba voličom rozprávať. Je to stokrát dôležitejšie ako nejaké finančné náklady na dvojkolové voľby.