K ich renesancii neprišlo, poľnohospodárstvo si uchovalo prevažne veľkovýrobný charakter.
Poľnohospodárske podniky, teda družstvá eseročky či akciovky, majú prevažne slovenských majiteľov, ale podľa rôznych odhadov sto- a možno až dvestotisíc hektárov pôdy kontrolujú už investori zo zahraničia. Nie sú to slabí hospodári. Tam, kde sa objavia, sú ochotní platiť o čosi vyššie nájomné, ale najmä túžia po pôde. Lebo biznis v poľnohospodárstve je istý vtedy, ak firma zakorení v pôde, ktorú obrába.
Okrem zahraničných investorov sa objavili aj domáci – spravidla ide o silné finančné skupiny. Skupujú družstvá a tiež pôdu. Ak teraz prichádza SNS s návrhom zabrániť špekulatívnemu výkupu pôdy, bolo by dobré rozšifrovať, o aký a z čej strany špekulatívny nákup pôdy ide.
Slovenské poľnohospodárstvo nie je len veľkovýrobné, takým bolo aj pred revolúciou, ono je čoraz viac monokultúrne. A monokultúru nepestujú len zahraniční, ale aj domáci veľkí investori. Monokultúra je totiž najvýnosnejšia, ale aj najviac ničí pôdu a zbavuje vidiečanov práce. Jedni aj druhí agropodnikatelia nežiaduco menia charakter slovenského vidieka.
V jednom sa zrejme všetci zhodnú: špekuláciám treba zabrániť, možno súhlasiť aj s regulatívmi vrátane plošných obmedzení nákupu pôdy, aby na Slovensku nevznikali latifundiá, aby sme pôdu naozaj chránili pre dobrých hospodárov.