Óda na chaos

Niektorí opoziční poslanci počas hlasovania Dolnej snemovne britského parlamentu o brexite spievali Ódu na radosť. Hymna Európskej únie mala v ich podaní vyjadrovať vzdor a protest proti predmetu hlasovania. Po hlasovaní si ju mohli zaspievať zástancovia brexitu. V ich podaní by vyjadrovala radosť z výsledku.

09.02.2017 22:00
debata (6)

Radosť tých, čo sa tešia na to, ako Spojené kráľovstvo opustí EÚ, sa však nemusí obmedzovať iba na samotný fakt, že Dolná snemovňa výraznou väčšinou odobrila konzervatívnej vláde spustenie článku 50 Lisabonskej zmluvy. Potešenie im môže spôsobovať aj pohľad na chaos v radoch odporcov. Nemálo z tých 494 hlasov za vládnu deklaráciu totiž prišlo práve z radov tých, čo sa netaja názorom, že minuloročné referendum nebol dobrý nápad a jeho výsledok bol úplne zlý.

Ruky premiérke Therese Mayovej svojím hlasovaním uvoľnili aj mnohí takí, ktorí za úplne najhoršiu považujú vyjednávaciu stratégiu, ktorú šéfka kabinetu vyjadrila slovami: „Žiadna dohoda je lepšia ako zlá dohoda.“ Stratégia, ktorá čo i len teoreticky pripúšťa odchod Veľkej Británie z únie bez dohody o ďalšom usporiadaní vzťahov, totiž takúto možnosť minimálne zaraďuje medzi „normálne“, pokiaľ ju tak trochu rovno neprivoláva.

Prečo teda mnohí odporcovia brexitu – najmä z radov opozičných labouristov – hlasovali za? Povedať, že preto, lebo ich na to vyzval šéf ich strany Jeremy Corbyn, nestačí. Napokon Corbyn sám vyhlásil, že sa nemieni prípadným rebelom pomstiť (nakoniec sa ich nazbieralo 52). Labouristi, podobne ako menšia, ale i tak nezanedbateľná protibrexitová časť konzervatívcov, sa skrátka ocitli v klepci, v akom sa pred nimi ocitlo už mnoho iných zákonodarcov po celej Európe.

Prakticky všade tam, kde zákony pripúšťajú referendum ako legitímny nástroj na vyjadrovanie vôle občanov, majú v príslušných zákonoch zakotvené aj nejaké obmedzenia. Tak napríklad sotvakde zákony dovolia, aby voliči referendom upravovali výšku daní. Taká zákonná záklopka vyzerá logicky, pretože, videné sedliackym rozumom, ak by sa výška daní mohla meniť všeľudovým hlasovaním, nejeden štát by sa bol už dávno rozpadol a zbankrotoval.

Lenže odhliadnuc od obáv o humánnu stránku veci (voľný pohyb osôb kontra nacionalizmus atď.), jadrom kritiky brexitu boli a sú práve úvahy o ekonomike. Jednoducho povedané, tesná väčšina Britov pod vplyvom hesiel o „doplácaní na Európu“ odhlasovala vlani oveľa radikálnejšiu, dlhodobejšiu a komplexnejšiu zmenu ekonomiky, ako keby boli hlasovali rovno o nejakom percente z daní.

A zatiaľ čo Theresa Mayová pred súdom obhajovala svoju snahu obísť parlament monarchistickými pravidlami o vzťahu kráľovskej koruny a vlády, parlament sa z hry vyradil aj sám. Keby pri hlasovaní o brexite jednoducho prevládli jeho stúpenci nad jeho odporcami, všetko by bolo v poriadku. Hlasovanie pre Mayovú však poistili tí, čo zalomili rukami a vyhlásili sa za bezmocných zoči-voči referendu. A teraz to budú oni, ich strany a ich voliči riadne dlho rozdýchavať.

© Autorské práva vyhradené

6 debata chyba
Viac na túto tému: #Brexit #Theresa Mayová