Zato deň predtým tu bola hystéria v parlamente, kde si páni poslanci pred zrakmi klientov smutne zviditeľneného resocializačného strediska z Galanty bezostyšne nadávali do mafiánov a tunelárov, kričali po sebe, plakali, takmer sa pobili. A skloňujúc v každej vete slovo „dieťa“ vytĺkali pre seba politický kapitál.
Pravda je, že ministerstvo práce nemôže nahrádzať prácu prokuratúry a súdov. Najmä ak sú v hre údajné trestné činy, ku ktorým znásilňovanie či týranie detí rozhodne patrí. Čo je aj odkaz ombudsmanke Dubovcovej a jej kritike namierenej proti rezortu v prednesenej mimoriadnej správe. Naopak, Dubovcová má určite pravdu v tom, že v pravidlách o umiestňovaní maloletých či mladistvých osôb do resocializácie sú zásadné systémové chyby. Ocitajú sa v nej totiž bežne aj deti, ktoré skôr patria do zdravotníckych zariadení či krízových centier.
Nech však ani nikto netvrdí, že v resocializačných domovoch nemožno zabrániť tomu, aby tam klienti pod 18 neviazane holdovali sexu. Neobstoja ani vyhlásenia ľudí, ktorí ich dnes vedú a kedysi mali tiež problém s drogami, že „len oni vedia, o čom hovoria“. Slúži im ku cti, že so závislosťou skoncovali, no nesmú spochybňovať postoje tých, ktorí si drogovým šialenstvom neprešli. A nesmú si ani zverené deti brať za rukojemníkov a stavať ich ako štít voči rozhodnutiam odborníkov.
Z tejto kauzy niet iného východiska, ako spojiť sily v rezortoch sociálnom, zdravotníckom a spravodlivosti a systém zmeniť. Čo najskôr. Deti dospievajú rýchlo a hriechy na nich napáchané sa v dospelosti veľmi ťažko naprávajú.