To sa nikdy nepodarilo a to bol aj jeden z dôvodov, prečo komunistický režim napokon skolaboval. Deliaca čiara medzi bohatým Západom a chudobným Východom však pretrváva aj 28 rokov po revolúcii, minimálne pokiaľ ide o mzdy.
Pritom rozdiely v produktivite práce sa postupne stierajú, no na výplatných páskach zamestnancov sa to odráža len minimálne. Azda najvypuklejším príkladom je Slovensko.
Produktivita práce v r. 2015 dosiahla 83,3 % priemeru EÚ, čím sme predbehli dokonca dlhoročného premianta „ostbloku“ – Slovinsko. Okrem toho Slováci pracujú suverénne najviac počas víkendov a v noci. Napriek tomu sú naše mzdy oproti Nemecku iba tretinové.
Jednoducho povedané, z toho, čo námezdne pracujúci vyprodukuje, si majiteľ firmy u nás zoberie oveľa viac ako vo väčšine ostatných krajín EÚ. Už len z tohto dôvodu by mal existovať tlak na spravodlivejšie prerozdelenie zisku, ktorý končí vo vreckách majiteľov firiem.
Aktuálny nedostatok pracovníkov môže byť ideálnou príležitosťou na zmenu. To by však u nás museli byť zamestnanci lepšie organizovaní v odboroch. Bez toho, aby zamestnávatelia pocítili silný tlak, nebudú mať dôvod zvyšovať mzdy.
Očakávaný takmer 3-percentný rast ekonomiky bude vytvárať ďalší dopyt po zamestnancoch. Namieste je preto otázka, či zamestnávateľom nestojí za to mierne zvýšiť mzdy a zamestnať domácich, ako prostredníctvom agentúr zháňať prácne robotníkov z krajín mimo EÚ (Srbsko, Ukrajina). Vyššími mzdami môžu prilákať časť kvalifikovaných ľudí pracujúcich momentálne v zahraničí. Tí tu budú platiť dane, ale aj míňať peniaze, čo v prípade „gastarbeitrov“ platí len čiastočne.