Časy sa menia. Cirkvi platia dane z nehnuteľností, z ktorých sú však vyňaté sakrálne priestory a úradovne. Dane neplatia zo zbierok a milodarov, čo môže, pokiaľ ide o tú najväčšiu cirkev, znamenať milióny ročne. Naopak, cisár (štát) z daní, ktoré vyzbiera od všetkých ostatných, odvádza peniaze cirkvám. A, parafrázujúc evanjelium, mnohí sa tomu veľmi čudujú.
So štátnym financovaním cirkví by nebol problém, alebo aspoň určite nie taký veľký, nebyť istých okolností. V prvom rade nebyť neustálej snahy tej najväčšej cirkvi miešať sa cisárovi do toho, ako má vyzerať a fungovať štát. A keďže nie sme cisárstvo, ale demokracia, cisárom sme tu my všetci.
Teda aj tí, ktorí si vôbec neželajú, aby hocijaká cirkev určovala podobu našej spoločnosti. Aby rozhodovala, ako majú žiť svoje životy ľudia, ktorí, na rozdiel od dnešných cirkví, veľmi presne rozlišujú, čo má byť "cisárovo“ a čo "božie“.
Asignačná daň by zlikvidovala menšie cirkevné spoločenstvá bez masovej základne. Na druhej strane, zatiaľ čo tie menšie uvádzajú, že štátny príspevok pokrýva ich financie až na 90 percent, katolícka cirkev uvádza iba 25 percent.
Je teda dosť zrejmé, kto by neprežil a kto by sa bez štátneho príspevku zaobišiel. Zhodou okolností práve ten, kto od "cisára“ dostáva najviac, a ešte ho chce aj ovládať.