Keby ministerstvo práce a sociálnych vecí odobralo Čistému dňu akreditáciu, pre hysterikov na internete by to bolo len priznanie, že všetky tie príšerné historky z „domu hrôzy“ boli pravdivé.
A tí, čo si z Čistého dňa uplietli bič na Smer, by ním plieskali ďalej. Samozrejme, pre prípad, ktorý práve nastal, to platí dvojnásobne. Tým, že Ján Richter akreditáciu Čistému dňu nezobral, „dom hrôzy“ nijako neočistil. Akurát čo spomínaným hysterikom potvrdil, že nominanti Smeru majú z nejakého málo pochopiteľného dôvodu záujem kryť zneužívanie detí a mládeže.
Priaznivci poslankyne Blahovej sa isto stotožnia s názorom, že bez dôkazov sú nedávne drogové obvinenia predsedu vlády na adresu jej straníckeho lídra Richarda Sulíka len rečami, ničím iným. Nemalo by im teda robiť až taký problém pochopiť, že podobné princípy sa vzťahujú na každé vyšetrovanie. Aj na také, v ktorom si želajú opačný výsledok.
Nedostatky v práci Čistého dňa nikto nepoprel a nepopiera. Ak sa Richter rozhodol napriek minuloročnému odporúčaniu akreditačnej komisie tomuto zariadeniu akreditáciu ponechať, je to jeho zodpovednosť. Inému by možno už dosiaľ známe pochybenia na odobratie akreditácie stačili. Musí však platiť i to, že dokiaľ vyšetrovatelia a prokuratúra nedospejú k záveru, že v Čistom dni sa diali zločiny, dovtedy budú výkriky o zločinoch len… výkrikmi.
Má vôbec nejaký zmysel pokúšať sa upokojiť publikum rozvášnené politickým a mediálnym bulvárom? Malo by to mať zmysel, ak ide o deti. O tie, ktorých majú všetci aktéri plné ústa, na ktoré však v skutočnosti kašlú. Ide predsa o politiku.
