Zrušenie Mečiarových amnestií považuje nielen za možné, ale aj za vhodné rad ústavných právnikov a právnych expertov. To však nie sú nijaké novinky.
Vladimír Mečiar a jeho HZDS získali v parlamentných voľbách na jeseň toho istého roku, v ktorom amnestie vyhlásil, 27 percent hlasov. Aj keby sme predpokladali, že rovnaký názor na únos Michala Kováča mladšieho ako voliči HZDS mali vtedy aj všetci voliči SNS, ešte stále by to bolo iba plus ďalších deväť percent zo všetkých odovzdaných hlasov.
Vladimír Mečiar ako dočasný držiteľ prezidentských právomocí teda nezastupoval politickú vôľu väčšiny národa ani vtedy, v čase vyhlasovania amnestií. Nezastupoval ani odborný názor väčšiny právnych expertov, nerátajúc, pravdaže, jeho vlastných straníckych vazalov a rôznych konjunkturalistov, ktorí dávali titulu JUDr. pod jeho vedením vskutku špecifický náboj.
V našom štáte sa niektorí zločinci nemusia zo svojich činov zodpovedať, keď majú politické krytie. A to je v prvom rade politický, až potom právny problém.
Jediné, čo vtedy Mečiar zastupoval bez zvyšku, bol záujem páchateľov zavlečenia Kováča juniora a pridružených trestných činov, medzi ktoré patrilo aj zavraždenie Róberta Remiáša, uniknúť nielenže potrestaniu, ale aj len odhaleniu a usvedčeniu. Mečiar najprv ako predseda vlády a potom ako zastupujúci prezident zastupoval ich záujmy s vehemenciou, aká nemohla nedodávať váhu podozreniam, že je sám jedným z nich.
Milosť a amnestia (hromadná milosť) sú v prvom rade politické akty, ktoré majú poľudšťovať prirodzene nedokonalý právny systém. Sú to politické akty už len preto, lebo právomoc vyhlasovať ich je spojená s politickou funkciou a politickým postavením. Ak sa prezident rozhodne vyhlásiť amnestiu či milosť, nemusí ju mať potvrdenú Ústavným súdom, dokonca sa teoreticky nemusí ani len s nikým radiť. Nehovoriac o tom, že sám môže mať skončených päť tried ľudovej a nepotrebuje žiaden titul, nieto právnický.
Bolo by preto vhodné prestať sa hrať na to, že v prípade Mečiarových amnestií je politická časť problému vyriešená jednou parlamentnou deklaráciou obsahujúcou presne tri vety a zvyšok je nejaký neuveriteľne komplikovaný technicko-právnický problém, ktorému verejnosť nemôže rozumieť. Poslanec Smeru Miroslav Číž sa napríklad obáva retroaktivity či porušenia princípu právnej istoty. Nuž ako právnik isto vie, že samotná amnestia je už z podstaty veci retroaktívna a ako politik musí rozumieť aj tomu, že máločo nabúra právne istoty v štáte tak, ako keď sa páchatelia únosu a vraždy nemusia ani len postaviť pred súd.
Slovenská verejnosť nemôže rozumieť všetkému, rozumie však tomu, že v našom štáte sa niektorí zločinci nemusia zo svojich činov zodpovedať, keď majú, alebo vo vhodnom čase mali, politické krytie. A to je v prvom rade politický, až potom právny problém. Kto tomu neverí, nech sa pozrie na výsledky volieb a prieskumy politických preferencií.