V zásade sa tým aj debata končí. Diskutér, ktorý vytiahol Hitlera, totiž už zjavne nemá iné argumenty.
Godwinov zákon sa v realite momentálne vzťahuje na Turecko. Najprv to boli nemecké nacistické praktiky, potom holandské fašistické. To, keď Berlín nepovolil predreferendové zhromaždenia a Haag zase do krajiny nepustil tureckých politikov. Ankara tým už verejnú argumentáciu prehrala. Takéto porovnania sú absolútnou neúctou k obetiam fašizmu. A sú aj smiešne vzhľadom na to, koľko ľudí s tureckými koreňmi pokojne žije v Nemecku a Holandsku.
Ankara má právne možnosti, ako riešiť nespokojnosť s niektorými rozhodnutiami európskych krajín. Turecko musí uhasiť vášne z ulíc.
Nedá sa pochybovať, že autoritatívne tendencie tureckého prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana rastú. Minuloročný pokus o puč, ktorý si nezaslúži nič len odsúdenie, využil na posilnenie moci a brutálne čistky vo verejnom živote.
Ale ani Európa nie je bez viny. Bola to iba vajatavá perspektíva, ktorú bola roky ochotná a schopná ponúknuť Turecku. Namiesto strategického uvažovania a jasných vyjadrení stále prevažoval pohľad do kalendára, kedy sú najbližšie voľby.
Je to smutné ovocie aj našich zlyhaní, ale nastal čas na jednoznačnejšie postoje. Bolo by nesprávne zavrieť európske dvere pre všetkých Turkov. Nemôžeme však Erdoganovi dovoliť, aby donekonečna využíval „boj“ so Západom ako volebnú taktiku. Lebo nakoniec v to, že konflikt je nevyhnutný, uveríme všetci.